Basnicky.sk

Duch školských chodieb
a tieň ulíc je.
V šedosti tvárí sa ukrýva,
všedný deň ju zakryje.
Vie,
je víla, ktorú nik nepozná.
Snáď pohľad jej vráti
a povie: „Sorry.“
Azda úsmev stratí,
ona ten úsmev privinie.
Slová, čo neprišli na pery,
píše mu očami
na žlté listy pod stromami.
Hoci by zašepkal: „Neprídem.“

Zablúdil v labyrinte ciest.
Ariadna neprišla.
Uzrel pád hviezd.
Komusi čosi vracal.
Zabudol meno a tvár,
pamätal však dar.
Vrátil jej úsmev,
tíško šepol:
„Neprídem.“

Búrka zúri,
zlosťou vietor zavýjal.
Osudu sa búril,
proti prúdu bil,
žiaľ zapíjal.
Z rán sa krv valí,
steká mu po tvári.
Sám hľadal pokoj,
zadriemal.
Prišla z tône,
hojila bolesti.
Zvonili vône,
ukryté v tŕstí.

Blikajú neóny,
mesto noci sa vyzná.
Otvoril oči
a zbadal
vílu, ktorú nik nepoznal.