Basnicky.sk

I.
Pozorovala ako sa jedno znamienko na jeho predlaktí pomaly začalo zväčšovať...
Pomaly rástlo do všetkých strán...priam elegantne...
Akoby tú malú bodku niekto vyplašil a ona nevedela kam skôr ujsť
Tak sa rozpustila
Rozutekala
Tam
Späť
Bližšie

Kam? Kam?
Vlastne sa tak začali meniť všetky...
Rozťaaaa hoooo vaaaaa li saa.....až nakoniec splynuli

v tieň

„Si prezretý banán! Si prezretý banááán!“ Začalo kričať dievča s krivým copom a rozlámanou dlaždicou v ruke.


Chlapec si ju doteraz nevšimol, akoby bola len bábikou ktorú sem niekto vyhodil medzi starý gumolit, rozpadajúce sa tehly...špinavé sklo, ktoré už nikomu nezakýva... práchnivejúce hlasy z rádia...

Akoby bola len bábikou, ktorú sem niekto vyhodil
a ona nie a nie zavrieť oči...

II.

„Chod do piče..Nechaj ma! Nechaj ma!
Choď sa hrať inam..Toto je moje smetisko!“

Dievča mu však stále nedalo pokoj a vždy keď sa obzrel bolo tam. Nechcel si to priznať, ale znervózňovalo ho. Nikdy ju tu nestretol, a to sme chodí skoro každý týždeň. Väčšinou sa tu len tak túla a hladá čo z toho, čo ľudia vyhodili, by sa dalo ešte použiť. Pravdupovediac je tym posadnutý. Rodičia mu to vždy zakazovali, až kým domov nedopratal celkom schopné koberce, od vtedy ho aj sami posielajú.


Dievča podišlo až k nemu.
Darmo sa díval na ňu nedôverčivým pohľadom, nedalo sa odradiť. Podalo mu do rúk zub, bol škaredý a deravý, ako nejaký telesný gombík...bohvie, komu odpadol... Nechápal čo od neho vlastne chce. Vnútorný pocit mu vravel, že pýtať sa nemá zmysel.

„Zjedz ho!“ povedalo dievča.

Pozrel sa na ňu, potom na ten zub, potom zase na ňu a potom si si sám sebe hovoril : Načo sa s ňou bavím?! Je podivná.
„Ja mám jesť niekoho mŕtve zuby? Si vyšinutá?“
Dievča neodpovedalo
Odhodil gombíkozub a pohol sa od nej preč.

III.

V ten deň ju už nestretol, zmizla nečakane, ako miznú bábiky, keď deti, ktoré sa s nimi hrali vyrastú.
Odvtedy ju nevidel, ale z nejakého nejasného dôvodu sa raz rozhodol, že ten zub nájde, vedel ktorým smerom ho odhodil, vedel že to bude ťažké nájsť niečo takých malých rozmerov medzi kopou odpadu, ale musel to spraviť. Sám nevedel prečo.

Nakoniec ho držal v dlani a nevedel čo s ním. Zrazu sa začal hnevať sám na seba, minúť toľko času, len aby našiel deravý zub. Nadával si.
Odkedy stretol to dievča bol si sám sebou neistý. Akoby ona vedela o ňom niečo, čo on nevie.

Mal chuť ho znova od zlosti odhodiť, ale nespravil to. Namiesto toho si ho dal do vrecka a na druhý deň išiel k zubárovi.

Keď sa ho pýtal, či pozná niekoho, kto je zuby, doktor len pokrútil hlavou a začal sa smiať.
„Zuby nie sú na to, aby sme ich jedli chlapče, ale aby nám pomáhali pri jedení. Telo tak ľahšie strávi potravu, keď je rozomletá na menšie kúsky. Ale myslel som, že si už dosť veľký aby si to vedel.“

Nikdy nad tým nerozmýšľal, tak ako väčšina ľudí nerozmýšľa nad vecami, ktoré robia automaticky.
"Zuby, zuby, a existujú zuby ktoré drtia aj niečo iné ako jedlo?
Existujú zuby, ktoré drtia aj pocity? Vnútorné zuby rozomieľajúce bolesť?" len tak si mumlal myšlienky.

"O čom to tu meleš chlapče? Na takéto otázky nemám čas. S tým choď za nejakým zubárom filozofie, nech ti ich vyvŕta z hlavy. "

Vedel, že ten doktor si o ňom bude myslieť, že trpí nejakou poruchou, ale vlastne to si už myslí teraz, takže nemá dôvod čakať, siahol rukou do vrecka...bol odhodlaný sa spýtať...
...ale nebol tam...


Možno ho stratil
Možno ho prehltol
Možno tam nikdy nebol
A možno z neho zostala už len tá diera, ktorú nevidno



Možno už v ňom nemal čo rozomlieť
Tak začal bolieť niekoho iného