Basnicky.sk

Ešte si sa nerozhodla
ktorý z nich ti dá
to jediné šťastie
priamo do rúk.

A stále váhaš
spávaš odkrytá
v šere dňa,

zostávaš ťažko zranená.

Pod mrakom hľadáš znamenia
v premoknutých snoch
neskrývaš dve reality
tvoj svet je zbitý
nekrásou.

Možno len odtieň pekla som
v opadnutom ihličí
a hľadám
čo som nezničil...

A čo vôbec mám
keď len víchor
hrá sa na ducha
v opustenom údolí
kde ma vždy tvoj smiech
prebudil.

Je to nemenné
že čo nebolí
nemá význam okresať
zbavovať sa rán.

prekrývaš rany modrinami
aby som sa viac nezachránil
posielaš veniec bez kvetín
a lampu, čo už nesvieti

na našu cestu.

Nastúp a vesluj
aby loď mala správny smer
aj keď sa potápa
pod smútkom z jednej z mojich dier.

Ten pocit už viac neodieš
do farebných šiat jari

nerozopneš ani
jedinú spomienku
na čas nie tak starý
že by si ho pamätali
iba listy stromov.

Skús odísť domov
objať svoje oči
a možno ti povedia
koľko hrobov zanechali
prázdnych.

Premeň ma na dni
ktoré sa pominú
a v poslednú hodinu
odhoď ma.

Tak nám to vždy šlo najlepšie
že to, čo ja ti napečiem
nemôžeš viac stráviť.

Mal som byť pravým
no stále stojím
len po ľavej ruke
tvojho mena

Prečo až teraz má prísť zmena
keď sa už minuli vreckovky
a krv mi steká po hrudi
trocha pomalšie.

Znova chcieť
pretrpieť pohľady
a zaprieť seba
pre tvoje nálady
pre chlieb môj
každodenný.

Pod kľúčom držím svoje zmeny
krvou poznačím povolenie
na odstrel môjho priečelia.

Kým premokne mi košeľa
zarastú nohy temnom zeme
gilotínu si prevezmeme
na znak života

bez duše, bez sĺz
bez dychu...
len pulz rozopnutých topánok

a na zámok povesených kľúčov
sa dnes viac báť nemusím
lebo neprídeš
a ja neprídem
do tých istých dverí
ani keby sme to chceli uhrať

ako prvýkrát
(na remízu...)