Basnicky.sk

Ten čas,
keď na plot pozerám
s nádejou
že ho nikto nepreskočí.

Ten čas,
keď už cezeň videli
všetky moje oči

už len tie čo mám na hlave,
len tie sa dá
zaskočiť.

Zaskočil ich človek-Boh.
Povedal mi:
No tak, poď!
Zistil som,
ja nechcem ísť...

Bojím sa tam,
Veď čo ak...!

A tak
dám im aspoň tieto slová,
do ktorých kúsok seba schovám,
ten kúsok čo na Teba sa podobá,
ty jeho najkrajšia si ozdoba.

Ten kúsok
celý o Tebe je,
ach,
prečo tak nejde zbaviť sa ho!

Asi by srdce vyšiel
príliš draho...

Jak žeravý uhlík
z ruky do ruky ho hádžem,
už neviem čo s ním,
a tak tu máš Bože,
choď!
Priamo k nej ho hoď!
Nech ho nájde,
ako ja nachádzam tieto verše,
čo o polnoci
vždy výjdu zo svojej skrýše,
a chceli by Ti povedať
ako veľmi túžim milovať!
No s tou mojou vôľou nedá sa
Ti povedať to.
Nedá sa.

A tak tu máš
tento kúsok,
prvý a posledný mojej duše smútok.
Len ty máš moc ho premeniť,
buď hodiť spät,
či dať mu žiť.