Basnicky.sk

Ó ty mocný shakespeare
prosím ťa úprimne
daj mi silu poochopiť zložitosť,
a nerozmrhať malosť
lebo v malosti je najväčšia krása
v zložitosti rozkladá sa
ak pozeráš sa na mňa zhora
vec, že stojíš chrbtom od Boha
súdiť ti ma neprináleží
kto je múdrejší a kto nie
hlavné je, načo užitá múdrosť je
lebo pyšné stvory
ľahko menia sa na potvory.
Chýba im úprimnosť tá,
úprimnosť strdca
rada nezištná
bez krivých pohľadov,
berúc na všetkých ohľadov,
pomáhať slabším
a dávať to, čo si mal,
a vlastnú dušu nezapredal,
iba ak dobru.

Preto prosím, po druhý krát,
Ty, Shakespeare, múdry si bol
no nad ľudom si nevládol,
no predsa si bol jedným z nich,
múdrejší síce,
no sťa mních,
v tichosti písal si,
čo duša dávala,
bez toho, aby ťa o ducha obrala,
nebol si múdry len,
ale i niečo viac
chudobný, slobodný
hazardný hráč,
múdrosťou plodil si verše,
hral to, čo napísal si,
zo srdca, oddane,
pre ľudí. tak ako Boh dal, nie?

Veľkí by pred tebou
vraj zložili klobúky
no veľkosť ich nútieva,
nebrať nič do ruky,
úctu ti vzdávajú sami jej nemajú
večne len kývajú
pokory nemajú.

Nemám chuť pohŕdať nad nimi
veď oni sami sa-
pred tebou zmárnili,
dávajú a pritom nestratia nič,
povrchnosť, úbohosť ich vlastný bič.