Basnicky.sk

V noci sa mi prisnilo,
že už tu nie si, že si ďaleko.

Všade je ticho, ťaživá tma,
prázdnota mi na plece usadá.
Šepká, "len, ty a ja, opäť si moja".
Snažím sa utiecť pred mučivým hlasom,
niekam ďaleko, preč od tohto prekliatia.
Je neskoro, ona sa mi prežrala hlboko do duše,
niet pred ňou úniku, kúsok bezpečia.

Prázdnota ma pevne vo svojich pazúroch zviera,
svojim mučivým šepotom mi dušu drása.
Krvácam po tichu, bez kvapky krvi
rana však je hlboká na ubolenej duši.

Zviecham sa z prachu, ako padlý hrdina,
bez pocitu hrdosti a bez víťazstva.
Tŕpku príchuť má život bez pramienok radosti,
bez toho tepla, čo sála z človečiny.

Počujem hlasy, smiech niekde diaľke
všetko je to neprístupné, tak nesmierne cudzie.
Posledný krát na cestu sa dávam,
v nádeji že tu vzdialenosť prekonám.
Delí ma most ponad rozbúrenú dušu,
to čo vytvára tú bezbrehú prázdnotu.

Cesta sa pomaly končí už niet úniku,
prijímam to bez hnevu, vášni, potichu.
Len jedna slza na zem padá,
tam kde moja noha predtým stála.