Basnicky.sk

Opäť počujem to nepríjemne volanie k spoločnému stolu. „Čas obeda?“ Pomyslel som si. Každý deň to isté, unavuje ma to. „Prečo musím mať takých prísnych a zásadových rodičov?“ Na tieto otázky mi asi nedá odpoveď nik. Dávno som si povedal, že je zbytočné hľadať odpovede na nepodstatné otázky. Žijem život aký som dostal a nesnažím sa ho zmeniť. Sedím pri okne vo svojej izbe a pozerám sa na deti. Vyzerajú byť také šťastné, veľmi rád by som tam bol s nimi a hral sa tiež, alebo mal sestru, či brata. JE ťažké byť sám, keď sa nemôžem oprieť ani o rodičov, večne pracujúcich a zarábajúcich. Vraj, aby sa nám žilo lepšie... Nikdy som takto nerozmýšľal o svojom živote ako v poslednom čase, asi som už dospel a odhaľujem skladačku toho krutého a nepekného sveta plného zla. Nemám dôvod myslieť si, že je tam vonku aj niečo pekné, niečo čo by stálo za to radovať sa každý deň keď otváram oči. V trinástich rokoch toho človek veľa nahovorí, a možno to tak nakoniec ani nemysli. „Mami? Môžem si isť kúpiť zmrzlinu?“ pýtam sa a s bojazlivým ale milým pohľadom vyčkávam jej odpoveď. „Čo si sa zbláznil? Vieš aké to je drahé? Budeš si sám kupovať desiatu do školy?“ odpovedá nahnevane. „Ale mami, veď nestojí veľa a dám si len jeden kopček, prosím.“ Neodbytne presviedčam s vidinou úspechu, no vidina úspechu sa javí čoraz viac nereálne, keď mama odpovie: „Zmizni do svojej izby a uč sa do školy, nemáme peniaze na takéto rozhadzovanie!“ Sklamaný utekám do izby, buchnem dverami a opäť sadám k oknu. Ako rád by som sa s vymenil s hocikým z tých detí, čo si tak šťastne pobehujú po vonku. Prečo ma nemajú rodičia nemajú radi? Urobil som im niečo? V škole mám len jednotky, to im nestačí? Kamaráti sa mi smejú, že som rozmaznaný, lebo som sám, bez súrodencov, no radšej nech sa smejú akoby mali vedieť ako to u nás funguje. Stmieva sa, unavený ležím na posteli. Chcem aby som začal čím skôr a prebudil sa keď budem mať osemnásť rokov, lebo vtedy odídem preč, utečiem z domu, už to viac nevydržím. „Lukáš! Prečo si nespratal ten riad?“ celým bytom sa ozýva ocov mužný hlas. „Lukáš! Už nech si tu! Ten riad bude odprataný ešte dnes!“ Bojím sa, otec vie byť agresívny, keď nie je tak ako by chcel. „Idem oco, prepáč mi, veľmi sa ospravedlňujem“ snažím sa ho upokojiť. „Áuuu, oco prestaň, oco nebi ma“ nemôžem sa ani brániť, lebo by to bolo horšie, keď prestal počujem už len jeho posledné slova pokiaľ nezavrie dvere v spálni: „Aspoň sa naučíš, čo je to disciplína!“ Nebudem sa priečiť aj keď mám niekedy chuť urobiť to, nemôžem, bojím sa. Po niekoľkých minútach som konečne hotový, nebolo tam toho veľa, veď sme len traja, neviem prečo z toho robil takú vec, nepýtam sa. Konečne si môžem isť ľahnúť, a snívať aké by to bolo, keby som sa narodil v inej rodine, kde by nás bolo aspoň sedem, a rodičia by nás všetkých ľúbili. Milujem noc. Otvára mi dvere k veľkým možnostiam, k možnostiam vytvoriť si niečo úžasné a kochať sa krásou, ktorú by som v reálnom svete za oknom hľadal zbytočne...

Dnes mám narodeniny! Prvýkrát ich budem oslavovať v novej škole. Rodičia prišli do tohto mesta za prácou, tak som musel isť tiež. Prvý deň nebol najlepší, všetci sa mi smiali, lebo som mal podliate oko. Učiteľke som povedal, že som si omylom pri kotrmelci buchol s kolenom do oka a napuchlo to. Nemohol som povedať na oca, ten by ma zabil a už ma to ani nebolí, keď mi jednu dá. Netrpezlivo sa chystám, zoberiem najkrajšie tričko čo mám, mamka mi ho podarovala pred dvoma rokmi k narodeninám, trošku smrdelo, no zvykol som si na neho, a teraz je moje obľúbene. Ako si tak vykračujem do školy rozmýšľam aké to bude, prvýkrát mi budú spievať Všetko najlepšie Lukáš? Aký darček dostanem? Hlavu mám plnú otázok. Už som pred triedou! Budú čakať a milo ma privítajú? Teším sa, pomaly otváram dvere, vchádzam do vnútra s veľkým úsmevom, no ten po chvíli upadá. Nikto nič, žiadna reakcia na to, že som vošiel. Opäť raz sklamanie, začínam rozmýšľať, že asi stále musím mať smolu len ja, nebaví ma to už viac takto. Čo mám robiť? Po presedenom dni v škole som sa rozhodol, že pôjdem do starého domu, čo je neďaleko. Je to bývalý panelák, no teraz tam už nikto nebýva. Výťah nefunguje, tak vychádzam na najvyššie poschodie po schodoch a čo nevidím, rebrík na strechu je spustený. Pomaly sa štverám, až som na streche. To je krásny pohľad, takto vysoko som nikdy nebol. Nemám strach, cítim sa byť voľný. Všetko nádherne, akoby som bol v nebi. Snažím sa dotknúť modrej oblohy, no nedarí sa mi to, asi som ešte malý, musím vyrásť. Našiel som miesto, kde sa cítim šťastný. Miesto, kde na mňa nikto nenadáva, nebije ma a hlavne, je krásne ako z mojich snov.

Roky ubiehajú, život je čoraz krajší. Mám miesto, kde sa môžem skryť pred realitou a jediné čo mi chýba je nejaký dobrý kamarát alebo kamarátka, ktorej by som sa mohol so všetkým zdôveriť. Dúfal som, že ma rodičia pustia na internát, no zamietli to. Vraj sa neviem o seba postarať, že budem bývať doma s nimi. Asi tým mysleli, že potrebujú sluhu a bezo mňa by to nezvládli, no neprotirečil som. Nikdy mi nebolo jedno ako so mnou zachádzajú, no vedel som, že keď prejavím čo i len náznak odporu bude to horšie.

Nikdy sa mi nestalo, že by som sa pohádal. Nemiešal som sa do ostatných, bol som sám. Nepotreboval som sa hádať. No raz som to už nevydržal. Bolo to doma, ja asi sedemnásť ročný a mamine fňukanie. „Lukáš, nemáš nič iné na práci ako sa pozerať z toho okna neustále? Kedy už som ti vravela, že máš vyniesť ten kôš?! Počúvaš ma?“ mama si na mne vybíjala zlosť z práce, kde sa veľmi v poslednom čase nedarilo. Vedel som to, no neudržal som sa. „Vieš čo? Vynes si ten kôš sama. Nebudem ti tu robiť sluhu celý život, máš ruky rovnako ako ja!“ neprijala to príliš najlepšie a začala ešte viac kričať: „Ja pracujem každý deň aby si mal čo jesť a ty budeš so mnou takto jednať? Debil, ako som ťa to vychovala?“ počujem zabuchnúť sa dvere, a viem, že teraz sa to zhorší, prišiel otec. „Čo je tu za problém?“ pýta sa. „Mladý si začal vyskakovať, drzí je v poslednom čase, skoro ma zbil!“ sťažuje sa mama. „Nie, ani som sa jej nedotkol si vymýšľa, le...áuuu“ opravujem mamu, keď v tom vyletela otcova ruka a s nenávisťou v očiach ma udiera čoraz silnejšie a kričí: „Takto sa k rodičom nebudeš chovať! Nebudeš si dovoľovať kretén jeden retardovaný!“ a neprestáva udierať až si nič nepamätám, bolí ma to a doráňaný padám k zemi. „Čo budeme robiť?“ pýta sa otec matky. „Poď musíme ho niekam zobrať, niekde po ceste ho vyhodíme, čo ak je mŕtvy?“ odpovedá matka. Berú ma a po tristo kilometroch vyberú z auta a položia na zem. „Zober mu doklady! Aby nás podľa toho nenašli!“ otec kričí na mamu. „Mám ich, poďme, utečieme!“ a nechali ma tam ležať polomŕtveho.