Basnicky.sk

Prešli štyri týždne, možno viac. Stále ju videl rovnakú, no rozmýšľal o nej úplne odlišne. Už vedel, prečo má také pekné červené líca. Už mu ani neprišli také pekné, ako jej hovorieval. Už vedel, prečo si ju za polrok susedstva nikdy nemohol všimnúť. Slovom, už vedel veľa, príliš veľa, aby mohol byť ľahostajný. Ona možno tiež, no možno aj nie.

Začínal sa marec a vidina pekného počasia. Teplé lúče nového roka kreslili kriedou na chodníky prvé obrázky škôlkarov, kolesá nemotorových dopravných prostriedkov sa roztočili a okná internátov sa opatrne začali otvárať do sveta. To nové bolo cítiť všade a nikto sa nebránil.

Dve hlavy však zostali prikované v mraze včerajšia. Presne v polohe, v akej zastali na osudovú chvíľu. Mráz po chrbte už nebehal. Zastal, uvelebil sa a chladil ako ostrie noža vbodnutého kamarátom. On mohol ťažko uveriť, že sa nájdu slová takej sily. Mal pocit, že použil všetky. Všetky na A, na B, na C... a aj na Z. Prosto veril známym slovám a nebál sa cudzích. To iba Ona našla iné.

Jeho pochybnosti vytláčali vône jari z miestnosti, budovy aj mesta. Doviedol svoj svet na miesta, ktoré nepoznal, kde sa mu nijako nepodarilo zorientovať. Neplatili zaužívané zákony spoločenskej džungle, neplatili pravidlá ideálnej spoločnosti, ani komunizmus, ani demokracia, dokonca nenachádzal znaky anarchie. Uviazol v niečom, čo nevnímal krajšie ako elektricky nabitú klietku, kde ho drží vyššia moc len tak, za trest. Možno z rozmaru, možno na skúšku.

Tápal... Noci mu ťažko utekali z pod periny, kde skrýval hmotné myšlienky. A Ona sa do nich vkrádala v nenútenom akte spomienky. Vlastne boli jej. Jemu boli podstrčené ako príklad z matematiky, ktorý je vzorcom pre život iného. Dali mu moc nad životom, no nie možnosť ho zachrániť. Presne tak ho zatvorili. Možno len, aby vedel, aká je ich moc.

A nakoniec, možno si to zaslúžil. Za sebavedomie rovné božskému synovi, za múdrosti vyslovené k iným z nadhľadu k situácii, ktorá sa ho netýkala. Za to všetko bol vhodený, aby bojoval a nezomrel. Bol vhodený ako mŕtvola.

Možno namietať, že mŕtvola je k neoživeniu. A možno aj, že sa to neoplatí vzhľadom k duševným stratám. No nelogickosť je jedna zo zložiek najvlastnejšieho ľudského citu. Tak aspoň dúfal, že to nie je sebeckosť alebo nenávisť.

A áno, ľúbil ju...