Basnicky.sk

Už vibruje slepá čierňava
a lapá mňa, lapá i teba,
tu všade toľké oči zatvára,
tá tma plížiaca sa z neba.

Hor piecka, svieť lampáš,
kým drobizg zaľahne,
kým bozk na líce im dáš
a hlávka v perinu zapadne.

To rovnobežné ticho, počúvaj,
tu i tam, rovnaké tóny prednáša,
radšej sa sile spánku porúčaj,
aby ťa obláčik do výšin unášal.

Ale čože ten šramot, lomoz?
Spod najtmavšej suknice noci,
jasotom hviezda volá o pomoc
tých, čo ešte nespia po polnoci.

Niet vonku nádeje na zažnutie,
bo čierna strieška úpenlivo cloní
a nechránená duša, tej sa cnie,
až kým noc svoj zrak za svitu neodkloní.

Neboj sa, noc, hostiteľa,
jeho myseľ celistvou je nádobou,
hoc krehká, no v reči tela,
tys pre neho väčšou záhadou.

A nestrachuj sa ani ty, hostiteľ,
temnote celý sa oddaj,
leč slnko v sebe nos si tiež
a po rozsvetlení sa celý rozdaj.