Basnicky.sk

Veľké ticho.
Ticho pred búrkou.
No čakáme niečo viac.
Niečo, čo nezmizne po pár dňoch.
Čakáme, čo sa stane.

Keď už občania nič nezmôžu.
Keď ide len o „hlavy národu”.
Máme sa čoho báť.

Prečo už niet lásky a pokoja?
Prečo každý z nás v srdci nenávisť musí mať?

Nepoučiteľní.
Nie.
Nezoberieme ruku do ruky.
Vezmeme znovu a zas.
Vezmeme zbrane.
Sami nechápeme.
Nevieme, čo sa s nami deje.
Nedokážu žiť spolu,
žiť v mieri.
Teraz bez všetkých nádejí
žijú odsúdení obyvatelia na Zemi.

Nepochopení.
Častokrát bijú sa za rovnakú vec.
Znovu a zas nechápeme.
Bojujeme. Nevieme začo.
Bojujeme. Nemáme prečo.
Už nemôžeme nazývať sa ľuďmi.
Sme menej ako kameň.
Veď aj ten dokáže žiť v mieri.
Nechcene čakáme na deň súdny.
A potom.

Neporazení.
Nie súperom.
Znovu a zas.
Sebou porazení.

Zničíme sa navzájom?
Nemáme dôvod.
No stále bijú sa ľudia s ľuďmi.
Nemajú pre nich pár planét na prenájom?

Bojovať vždy, i keď nie je dôvod.
Bojovať o veci, s ktorými nemajú šancu prežiť.

Menej ako ľudia.
Menej ako kameň.