Basnicky.sk

.…nebo malo nebezpečne modrú farbu… zlovestne, ticho viselo kúsok nad zemou… tmavlo a tmavlo… ako keby do seba vpíjalo všetku špinu sveta… zlobu a nenávisť… pretvárky, klamstva a rany… všetko zlé a škaredé… a potom stačilo jedno slovo a rozplakalo sa… usedavo, horko plakalo…aby vyplakalo všetok ten jed, čo mu koloval v žilách… i najnevinnejšie klamstva zmrzli a pribíjali k zemi všetko, čo nebo vyplakalo… a omnoho viac… všetko bez rozdielu zasypávali tvrdé nečakané rany… nebo nie a nie vyjasniť svoju tvár… ani náznak úsmevu…
…dívam sa na svet zo dna rieky, spod hladiny mora… ako rybe by sa mi takýto svet páčil… studený vlhký rozmazaný svet…plávala by som ulicami… nazerala do okien… nechala sa unášať vlnami… a keby som sa nudila, chytala by som ľudí… vysoko v korunách stromov, na kostolných vežiach, na strechách mrakodrapoch, na kopcoch… keby som bola delfín, hrala by som sa s nimi…keby som bola žralok…
…zatiaľ sedím v suchu a pozorujem studený vlhký rozmazaný svet… nebeské slzy bubnujú do striech a okien… niektoré umierajú ticho, nepočujne v tráve… iné nápadne a zjavne… iné cinknú a zmiznú zo sveta… …nebo občas šľahne zlostným pohľadom, potiahne si, vzlykne a plače ďalej… ktovie, kedy sa zase na ľudí usmeje…
…nie, nechcem byť rybou… usmej sa, ľudia nie sú TAK zlí… a všetku špinu sveta aj tak nezmyješ… nehnevaj sa… prestaň, prosím