Basnicky.sk

Opustený a celkom sám. Len na brehu je zopár pálm. Je tmavý, nesvieti naň slnko. Nepočuť žiaden žblnkot. Ostrov. A na ňom človek. Je sám. Je dôvodom jeho vysoký vek? Nie. Je iba opustený. Ako štyri biele steny, bez obrazov. Potrebuje priateľa. Hoci i zviera. Je to samota, čo jeho dušu zviera? Nie. Je to bolesť v srdci jeho. Vydal sa na kraj ostrova, k brehom, posiatym pieskom.
Je to dievča. Po líci jej steká slza. Je sama samučičká, ako breza, v chotári. Je to zabitá láska, čo jej srdce kvári? Pomaly prešla po okraji. Čo sa stalo?Veď s ním sa mala ako v raji. Ľúbila ho, ako najviac vedela, on o to však vedel a...opustil ju. Nechal ju tápať sa v nešťastí, kedy sa jej už konečne pošťatí? On ju nelúbil. Stálo to vôbec zato? Bol ten človek naozaj zlato, ako si myslela? To už nik netuší. A ani sa to nedozvie. To dievča má bôl na duši, a to jediné čo teraz smie, alebo čo chce urobiť, je utopiť sa. Muselo to mať taký koniec? To dievča to som bola ja. A ten príbeh, to sme my obaja. Zabudnúť sa už nedá. Ten ostrov to je bieda a..tie palmy sú chvíľkove radosti. Trebalo na poučenie toľko bolesti?