Basnicky.sk

... ako som sa tak viezla krajinou a pozorovala som svet okolo seba, pochopila som, že už nikdy nič nebude také, aké bývalo. Prišla som skoro o všetko. O všetko, čo mi bolo cenné. Moji priatelia, rodina, príbuzní , všetko sa to stratilo v priebehu pár minút. Pár nekonečne dlhých minút v strachu a otázkach, či to vôbec prežijeme. Tí, ktorí nemali silu bojovať sa len modlili. A my, čo sme v tej chvíli stratili aj poslednú štipku viery sme sa pokúšali z toho domu dostať. Bohužiaľ, málokomu sa to podarilo. Pár z nás sa vtedy viezlo spolu so mnou tou spustačenou krajinou. Medzi nimi bol aj môj malý 4-ročný brat, ktorý ani len netušil, o čo všetko sme prišli. On sa ešte mohol zachrániť, ale ja som bola už naveky poznačená tým, čo sa udialo. Ešte aj vtedy sa mi v ušiach ozýval ten strašný nárek ľudí z nášho obytného domu. Snažila som sa už na to nemyslieť, no bezvýsledne. Radšej som sa pokúšala zaspať...
... keď som sa zobudila, boli sme už skoro na mieste. Vlastne, ani neviem, kde sme vtedy mali namierené, skrátka, chceli sme ísť len čo najďalej od toho hrozného miesta, kde sme stratili toľko veľa. Chceli sme začať nový život- život bez strachu. Lenže kde sme sa obzreli zúrila vojna. Zase som sa obzrela krajinou. Vošli sme do malej útulnej dedinky, ktorá mi pripomenula časy, keď na svete vládol pokoj. Aj preto sme sa tu rozhodli zostať. Vystúpila som z auta a v náručí som niesla bračeka. Tak krásne spinkal, že som nemala chuť ho zobudiť, aby som mu neodoprela odpočinku. A vlastne som ani sebe nechcela odoprieť pohľad na neho. Čoraz viac som si začala uvedomovať, že odteraz budem musieť byť pre neho mamou. Aká irónia, keďže som mala ešte len 17. Koľko snov som mala a ako rýchlo sa museli rozplynúť.
Zrazu mi myšlienky prerušil studený októbrový vietor. Podala som Šimona Matejovi, aby som si mohla vziať kabát z auta. Matej bol susedou syn. Tiež prišiel o rodinu, tak isto trpel , ale aj tak isto bojoval za lepší život ako my ostatní. Pozrel sa na mňa a povedal:
- Klára, všetko bude dobré, uvidíš. Spoločnými silami to dokážeme.
Len som sa usmiala. Na nič lepšie som sa vtedy nezmohla.
- Idem sa poobzerať po nejakom hostinci, modlite sa, aby nás prichýlili- poznamenal Peter. Peter bol z nás najstarší. Bol to Matejov strýko.
Okrem mňa, Šimona, Mateja a uja Petra s nami išla aj Lucia - moja spolužiačka.
- Hneď sa vrátim- dodal.
Všetci sme netrpezlivo čakali, kedy sa vráti Peter. Nikto sa nezmohol ani na slovo, len Šimon si pokojne chrápal v Matejovom náručí. Pohľad na neho nás všetkých uspokojoval.
Po dlhej chvíli čakania prišiel strýko aj s pár chlapmi, ktorí nám prišli pomôcť. Bol medzi nimi aj Filip. Prívetivo sa na mňa usmial a povedal asi najkrajším hlasom, aký som dovtedy počula :
- Poď so mnou, zavediem Ťa do hostinca. Treba Ti s niečím pomôcť ? –
- Nie, o všetko som prišla. Ostal mi už len môj malý brat.
- Tak to mi je ľúto.
Usmiala som sa. Šimon sa ani neprebral, len sa pomrvil, keď ho Matej podával Filipovi. Celou cestou som sa nezmohla na slovo. Bol taký pekný, urastený, tmavovlasý, zelenooký ... no lenže bol vojak, čo ma mrzelo, pretože práve kvôli takým ľuďom som stratila rodinu a prišla o všetky ilúzie. Neustále mi to hlavou vírilo, skoro som nepostrehla, že mi niečo Filip hovorí.
– Ja som Filip... Haló... Slečna !?!
- Prosím ?
- Vravím, že som Filip.
- Aha ... – ešte stále som premýšľala, – ja som Klára, – odpovedala som neprítomne.
Zložil Šimona na posteľ. Sadla som si k nemu a dávala som mu dole bundičku. Sadol si vedľa.
- Klára ... nad čím si premýšľala ?
- Čo s nami teraz bude ? – zhlboka som sa nadýchla a sklonila som hlavu.
- Neboj sa, Ty to zvládneš, dostala si sa predsa až sem. Nemôžeš to teraz vzdať, Tvoj brat Ťa potrebuje. – odmlčal sa – dokonca aj ja Ti budem k dispozícii, ak ma budeš potrebovať.
Bola som prekvapená z toho, čo povedal, či vôbec vie, čo sa nám prihodilo. Váhala som, no nakoniec som zdvihla hlavu, usmiala som sa a rozplakala. Vzal ma do náručia. Konečne po dlhom čase som sa cítila opäť v bezpečí. Srdce mi začalo rýchlejšie búšiť . Šimon sa prebral.
- Sestrička, prečo plačeš? – zamrmlal detským hláskom.
Utrela som si slzy, pozrela na neho a usmiala som sa.
- Sestrička je smutná – poznamenal Filip – my sa teraz pôjdeme zahrať, kým sa Klára osprchuje. Čo povieš ? – pozrel na mňa.
- Neviem, kde je sprcha – zasmiala som sa. Konečne po dlhom čase.
Vtom vošiel do dverí Matej, nechápavo na mňa pozrel a spýtal sa uštipačne:
- Tak už si sa zabývala? Vidím, že si si našla už aj spoločnosť.
- Nechápem, o čom to rozprávaš.
- Nedávno sme prišli o rodinu a Ty sa tu chichúňaš s nejakým cudzím chlapom. Keby si im prejavila aspoň trocha úcty...
- Matej, pozri, túto kapitolu života chcem uzavrieť. Nechcem sa naveky trápiť. K tomu je tu ešte aj Šimon, kvôli nemu musím byť silná.
Filip ma v tom chytil za ruku a len tichučko dodal :
- Ukážem Ti, kde je sprcha.
Ako sme kráčali dlhou chodbou, videla som už len obrysy Matejovej postavy v mojej izbe. Šimon sa celý ten čas hral s Filipovou čapicou. Divila som sa, ako to robí, že sa ho malý nebojí.
Niečo dobré z neho vyžarovalo, lenže tento krát som myslela pre zmenu na to, o čo išlo Matejovi. Postupne, keď som triedila možnosti mi ostala už len jedna – zaľúbil sa.
- A sme tu – prerušil mi myšlienky Filip, v tom bol viditeľne expert – Tu máš uterák, my so Šimonom ideme dole k ostatným . Keď budeš hotová, príď. Budeme večerať, – odišli.
Keď som sa tak sprchovala a príjemne teplá voda mi obmývala telo, konečne som mala pocit, že život nie je až taký hrozný. Že tu je ešte vždy šanca na nový začiatok. V tom niekto zaklopal. Zľakla som sa a rýchlo som na seba hodila uterák.
- Áno?
- Klára? Prečo mi to robíš? - bol to Matej.
- Čo Ti robím?
- Určite si si už všimla, že Ťa mám radšej ako kamarátku.
- Matej, to preberieme neskôr, choď dole, budeme večerať, – ostalo ticho.
Dala som sa dokopy, obliekla som si čisté šaty, ktoré mi podarovala krčmárova žena a zišla som dole k ostatným. Krčmárka bola staršia sympatická pani, ktorá svojich dvoch synov vyprevádzala do vojny. Určite aj preto boli všetci ku nám takí láskaví a milí.
- No tak čo Vás k nám privádza? – opýtal sa krčmár pri večeri.
- Len sme tak išli krajinou a všimli sme si, že je tu pokoj, čo nás oslovilo, aby sme tu ostali. Je od Vás veľmi milé, že ste nás prijali. Síce nemáme toho veľa, ale dáme Vám za odmenu všetko, čo len bude v našich silách.
- Nič nám nemusíte dávať – poznamenala krčmárka, - len nám na oplátku budete pomáhať a my Vás budeme brať ako rodinu . Veď predsa, máme hostinec, tu je potrebná každá ruka a ešte aby som nezabudla, po dievčatku som vždy túžila a teraz mi Boh nadelil dokonca dve, - podišla bližšie a pobozkala mňa aj Luciu na čelo. Filip sa po celý ten čas staral o Šimona. Dokonca sa ponúkol, že s ním ostane, kým upraceme zo stola a umyjeme riad.
Počas umývania sa nás krčmárka vypytovala na rôzne veci, bola zvedavá, ako sme doteraz žili. Dokonca nám povedala, že ju poteší, keď ju budeme oslovovať mama.
Keď sme dokončili čo bolo potrebné, mohla som si ísť už konečne ľahnúť. Rozlúčila som sa s „mamou“ a Luciou, ospravedlnila som sa, že s nimi už nemôžem zostať a pobrala som sa hore. Keď som otvorila dvere do izby, uvidela som Filipa ako sedí na posteli vedľa Šimona a rozpráva mu akúsi príhodu. Oprela som sa a tichučko som ich pozorovala. Srdce sa mi zovrelo a pomyslela som si, aké to bývalo, keď takto otec čítal rozprávky mne alebo mojim súrodencom. Všetko mi pripomínalo tie časy, keď som ešte mala rodinu – mamku, ocka a bratov. Môj starší brat odišiel do vojny. Dlho o ňom nikto nič nepočul, takže sa každý nazdáva, že už asi tiež nie je medzi nami. No ale teraz som bola tu, opretá o stenu, hľadiaca na svojho spokojného malého bračeka. Potlačila som slzy a s úsmevom na tvári som vykročila v pred.
- Ako Ti to pristane – poznamenala som.
Filip mi len opätoval úsmev a ďalej pokračoval v rozprávaní. Keďže som ich nechcela rušiť, dala som iba Šimonovi pusu na čelo a zapriala som mu dobrú noc. Odišla som sa do kúpeľne umyť. Za mnou prišiel Filip. Nečakane.
-Dúfam, že som Ťa nevystrašil, ja som Ti len chcel zapriať dobrú noc.
- Aj Tebe Filip. – usmiala som sa. Odišiel.
V noci som akosi nemohla spať a keď som už aj zaspala, tak sa mi snívali príšerné sny. Sny o tom, ako som prišla o svoju rodinu. Veľmi mi chýbali, ešte stále som sa nemohla zmieriť s tým, že som o nich prišla, že ich už nikdy neuvidím. Chýbal mi mamin smiech, to, ako ma stále napomínala, keď sa mi niečo nepodarilo. Jej slová podpory, ktoré mi hádzali svetlo na moju cestu života. Veľmi mi to chýbalo a práve teraz by ma to nesmierne povzbudilo, keby tu bola so mnou. Potrebovala som mamkine objatie, nejaké slová podpory. Práve teraz som si nebola istá ani sama sebou. Spomínala som na časy detské. Bolelo ma, že môj brat neprežije také úžasné detstvo, ako som prežila. Nedokážem mu nahradiť oboch rodičov, skrátka nedokážem mu dať to, čo som mala ja.
Keď som sa ráno prebudila, Šimon sedel pri okne a hľadel von. Pozoroval krajinu, ktorá hýrila farbami.
- Klári, pozri, Filip ide k nám – zaškeril sa.
Zasmiala som sa. Nečakala som, že sa pri nás ešte zastaví. Prišiel za Šimonom, pozdravil ho a dal mu pusu na čelo.
- Ako si sa vyspikal? – pokračoval.
- Dobre ujo Filip a čo Ty? – ozval sa Šimon.
- Haha ja tiež dobre. Nezájdeme trochu vonku? Klára, ideš s nami?
- Nie, vďaka za pozvanie, ešte musím niečo spraviť. Mimochodom, nevidel si Luciu?
- Je v kuchyni. – Zase sa usmial a spolu so Šimonom odišli na dvor. Ešte chvíľu som sa ich z okna pozorovala, no už bol najvyšší čas ísť pomôcť Lucii s prípravou obedu.
Pri obede si Filip sadol vedľa mňa a začal sa ma zvedavo vypytovať na množstvo otázok. Na niektoré som ani nevedela odpovedať. Ináč to boli len klasické otázky o živote, o detstve, o minulosti a budúcnosti. Už dlho sa so mnou nikto takto nerozprával, vlastne len od času, kedy mi zomreli rodičia. S mamkou som mala veľmi dobrý vzťah, takže ona vedela o všetkom a vedela mi aj dobre poradiť.
Začala som milovať jeho úsmev. Vlastne, keď takto teraz nad tým uvažujem, neviem, či som sa zaľúbila len do jeho úsmevu, alebo aj do jeho prejavu. Bol úžasný, presne taký, akého by som chcela. O Šimona sa staral ako o vlastného syna, čo ma tešilo, pretože sme boli neustále spolu a Šimonovi nahrádzal otca, o ktorého sme prišli. Mali sme kopu možností spoznávať sa.

Bol to už mesiac, čo sme bývali u tejto krčmárskej rodiny. Veľmi som si vážila týchto ľudí, no ale aj napriek tomu som ich nemohla považovať za svoju rodinu. Dokonca aj Matej od nášho posledného stretnutia so mnou neprehovoril. Celkovo sa mi vyhýbal, čo ma ranilo, ale nemohla som ho ľúbiť. Poznala som ho celý svoj život a nebrala som ho ináč, len ako kamaráta. Raz som ho zastihla stáť pred mojimi dverami. Čakal na mňa. Keď ma zbadal, usmial sa. Nechápala som o čo ide, keďže so mnou už mesiac neprehovoril.
- Ahoj Klára. Ja som len chcel, že sa Ti za všetko ospravedlňujem, že som sa správal ako idiot. Ale pochop to, že Ťa mám rád.
- Prepáč, chcem, aby si bol šťastný, ale nemôžem Ti opätovať moje city. Jednoducho to tak necítim. – sklonila som hlavu.
- Ja viem, ale budem robiť všetko pre to, aby si to tak cítila.
Pokrútila som hlavou. – Nemyslím si, že by sa to niekedy mohlo zmeniť. Pochop, poznáme sa celý život a ja Ťa neberiem ináč, len ako kamaráta.
- No uvidíme. Ja sa aj tak neprestanem snažiť.
Ešte na mňa žmurkol a odišiel. Zase mi to začalo víriť hlavou. Nechápala som prečo to robí a asi to ani nikdy nepochopím. Teraz som potrebovala myslieť len na to, že Lucia bude mať narodeniny. Chcela som pre ňu pripraviť niečo, čo bude iné, čo si bude celý svoj život pamätať. Na nič som neprichádzala. Vždy do týchto myšlienok vstupoval Matej a nedokázala som sa primerane sústrediť. Nemohla som sa sústrediť už pár mesiacov. Dokonca ani teraz sa nesústredím.
Roztrhla som sieť nezmyselných myšlienok a vrátila som sa späť k darčeku pre Luciu. Bohužiaľ, opäť nič mi nenapadalo.
Prešla som dole do kuchyne, kde stáli moji náhradní rodičia. Myslela som na to, že snáď mi oni pomôžu niečo vymyslieť.
- Mama, čo myslíš, čo by asi chcela Lucka k narodeninám?
- To netuším srdiečko – poškrabala sa za hlavu.
- Otec, Ty náhodou o niečom nevieš?
- Počkaj chvíľu. – Poznamenal a odišiel. Po pár minútach, ktoré som strávila diskutovaním o možných variantoch darčeka vstúpil otec do dverí s pomerne veľkou zaprášenou krabicou.
- Pozri, snáď toto by si jej mohla darovať. Patrila mojej mame, ale keďže som nikdy nemal dcéry, tak som to nemohol ani nikomu darovať. – a z krabice vybral krásnu, ručne vyrezávanú šperkovnicu. – Myslím, že teraz je ten čas, kedy by ju už niekto mohol aj konečne dostať – zasmial sa .
Pousmiala som sa. Bola nádherná. Tak veľká, aká bola jej krása, tak isto som dúfala, že sa jej bude páčiť. Iskierka vo mne stále rástla pri každom pohľade na ňu. Zase som musela pretrhnúť myšlienky, pretože mi mama niečo hovorila.
- Kde je Šimon? Klára?! Už by si mala prestať toľko myslieť ! Neprospieva Ti to.
- Šimon je vonku s Filipom, ako vždy. – Na tú druhú časť maminej poznámky som neodpovedala. Bola som si vedomá toho, že moja hlava je plná myšlienok a spomienok, ktoré trápia a zabávajú moju myseľ a moju koncentráciu znižujú na minimum.
- Choď po nich, budeme večerať.
Bez slova som vyšla z kuchyne, zobrala som si z vešiaka kabát, obula čižmy a vyšla som vonku do krajiny pokrytej snehovou perinou. Ešte som ani poriadne nestihla vystrčiť nos z dverí a už som bola zasiahnutá snehovou guľou, ktorú mi s určite veľkou láskou poslal môj malý rozšantený brat. Len som sa oprášila a hľadala som v neónom osvetlenej záhrade dve postavy. Keď som zazrela Šimona, vybrala som sa jeho smerom. Nemala som vôbec chuť kričať. Prišla som k Šimonovi, chytila som ho za ruku a povedala som mu, že ideme večerať, no v tom na mňa zozadu vybehla druhá osoba a ja som okúsila aký je sneh skutočne studený. Do smiechu mi určite nebolo. Môj krik mohli počuť dokonca aj susedia. Z domu vyšiel ujo Peter, ktorý jedniný zareágoval na moje volanie o pomoc, keďže sa ma Filip pokúšal zguľovať. Bol ako malý chlapec. Tak isto malý, ako môj mladší brat, lenže on bol vojakom, ale hlavne mužom, ktorému už pomaly ťahalo na tridsiatku. Nebol to obyčajný muž, neviem to síce vysvetliť, ale nebol. Aspoň pre mňa nie. On bol ten, ktorý vnášal slnko do môjho života. Ibaže on o tom nevedel. Znamenal pre mňa veľa. To všetko čo sa mi prihodilo, kvôli čomu som smútila a ronila slzy vedel zahnať jediným sladkým úsmevom, peknými slovami povzbudenia, pevným objatím či pohladkaním. Vďaka nemu som už mala pocit, že svet môže byť aj krásny. No nie nadlho. Pri večeri nám všetkým oznámil, že ho prevelili inam, ale že sa bude vracať tak často, ako to len bude možné, že existuje korešpondencia, vďaka ktorej si budeme môcť písať, čo je nové. Neverila som tomu čo počujem. Vlastne, nechcela som uveriť. A môj malý brat? Čo on? Nemohla som sa na neho pozrieť, ako bez slova sedí za stolom a rozumie máločomu z toho, čo sa tu deje. Veď príde o človeka, ktorý mu nahrádzal otca. Odo dňa, keď sme pricestovali do tohto mestečka trávil Filip nekonečne veľa času so Šimonom a teraz zrazu odchádza tak nečakane, že sa až bojím bratovej reakcie po tom, čo zmizne z jeho života človek, ktorý pre neho toľko znamenal. Ach a to som si už myslela, že pre nás už život nemohol prichystať žiadne neželané prekvapenia.
Vtedy pri večeri bola ticho, také ticho aké ešte medzi nami nikdy nebolo. Každý sa zahĺbil do taniera, každý sa bál čo i len zdvihnúť hlavu, ktorou práve teraz prúdilo množstvo myšlienok. Zrazu sa spoza stola ozval Filip.
- Viem, že to nie je nijako príjemná správa, ale neodchádzam hneď, tak sa tým netrápte. Strávim s Vami ešte nejaký čas. Pôjdem až vtedy, keď po mňa príde moja nová jednotka. A to ešte potrvá.
Po týchto slovách sa pretrhla hranica ticha a začala sa búrlivá debata o tom, prečo, kedy, ako ... Filip mal veľa práce s objasňovaním týchto skutočností. Neviem, či som mala len ja taký pocit, alebo to tak aj skutočne bolo, ale zdalo sa mi, že je Matej aj v celku rád , že odchádza, aj keď to je ešte v nedohľadne. Veď koniec koncov, Filip bol jeho sok, určite videl, že ho neberiem len ako vojaka, ktorý trávi s mojím bratom všetok svoj voľný čas. Matej v tom určite videl šancu, dostať ma, veď ako mi už dávno povedal, on sa nevzdá a toho som sa čoraz viac bála. Zase som musela pretrhnúť prúd myšlienok, ktoré my ako vždy vírili hlavou. Treba odpratať zo stola asi po najnáročnejšej večeri v tomto hostinci. Popri umývaní riadu sme s Luciou rozoberali prípravu jej narodeninovej oslavy. Aj keď žiadnu nechcela, aj tak sme poza jej chrbát kuli plány s náhradnou mamkou., samozrejme tak, aby o ničom ani len netušila.
Po večeri sme sa všetci stretli v obývačke pri kozube, keďže vonku bola už aj tak dostatočná zima na to, aby sme sa všetci mohli zohrievať pri tomto plamienku. Škoda, že tento plamienok slúžil len na zohriatie tela, pretože potom, čo Filip odíde mi srdce bez neho zamrzne, keďže on bol ten, ktorý mi ho rozmrazil. No ale teraz bol ešte tu. Teraz som mala ešte srdce dostatočne teplé na to, aby nezamrzlo. Možno to bolo aj tým plameňom v kozube a možno aj tým, že som konečne po dlhom čase mala pocit, že mám rodinu. Aj keď krčmár a krčmárka boli len moji náhradný rodičia, ktorí ma zahŕňali svojou láskou, nikdy som nezabúdala na moju skutočnú rodinu. Rodinu, o ktorú som prišla za strašných podmienok, rodinu, ktorú som nadovšetko milovala a vďaka ktorej som mohla ľúbiť a byť ľúbená, aj keď to bola len láska rodičov a detí. S takýmito pocitmi som aj zaspávala.
- Klára ? – Ozval sa tichučko Šimon.
- Áno braček...
- Ujo Filip ide preč ?
- Ide, ale nie teraz, tak môžeš pokojne spinkať.
Zababušila so sa do perín , zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Zacítila som vôňu mojej nedávno vypranej posteľnej bielizne. Vďaka nej mi konečne hlavou začali víriť pekné predstavy. Aj keď som cítila úzkosť, postupne s každým hlasným nádychom úzkosť opadávala a prichádzal na mňa spánok, ktorý bol asi tou najlepšou cestou k odpútaniu sa od reality aspoň na pár hodín.

- Vstávaj ! – Budila ma Lucia.
- Daj mi ešte päť minút. – Hundrala som.
- Prišli si pre Filipa.
- Čo?! Tak skoro? Veď ešte len včera nám oznámil, že odchádza.
- Ja viem, ale je to tak.
Rýchlo som sa vyhrabala z postele a v nočnej bielizni som sa utekala umyť, aby som sa aspoň trochu podobala na človeka, ktorý je už aspoň pár hodín hore. Pri čistení zubov som uvažovala nad tým, čo mu asi tak poviem, keď bude odchádzať. Či budem vôbec schopná niečo povedať a nerozplakať sa. Nechcela som, aby vytušil, že ho mám radšej, ale zároveň som už aj chcela, aby to vedel, aby som sa už nemusela báť, či to nejako nevyjde na povrch a ja sa budem hanbiť za svoje city, veď predsa bol starší. Zároveň som sa už ani ja nechcela trápiť a mať istotu, či náhodou aj on nejaké city neprechováva ku mne. Keď som schádzala po schodoch, v dome bol dosť hlučno. Neviem prečo, ale mala som pocit, že na mňa všetci pozerajú, ako kráčam naším úzkym schodiskom do obývačky. Zrazu som zbadala Mateja, ako na mňa ukazuje prstom a zároveň sa uštipačne smeje.
- No Klára, povedz každému svoje tajomstvo. Koho miluješ?
- Matej, čo to má znamenať ?
- No tak Klára, prečo im to nepovieš? Prečo im nepovieš, že miluješ Filipa? Prečo? Hanbíš sa zato?
Ostala som stáť ako soľný stĺp, len sánku som mala mierne spustenú dole. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Matej každému prezradil o mojich citoch k Filipovi. Tvár mi sčervenala. Tak trápne som sa nikdy necítila. V tom vošiel dnu Filip.
- Čo sa tu deje? – ozval sa.
- Matej prosím ... – viac som zo seba nedokázala vydať.
- Klára prestaň. Filip, akurát rozoberáme, komu by si asi mohol najviac chýbať. Čo myslíš?
- Asi Šimonovi, keďže s ním som strávil kopec času.
- Omyl kamarát môj. Klára je ten správny človek. K tomu Ťa dokonca miluje.
- Je to pravda Klára?
- Áno . – odvetila som so slzami v očiach.
- A to si si vážne myslela, že Ty a ja by sme niekedy spolu mohli niečo mať? Nebuď smiešna. Veď Ty si obyčajné malé dieťa. Pozri sa na mňa, mám skoro tridsať rokov a Ty len sedemnásť. – Začal sa nechutne smiať.
Takého som ho nikdy nepoznala. Mala som pocit, že sa mi zrútil svet. Z mojich očí sa valili prúdy sĺz, nevedela som ich zastaviť, dokázala som len vybehnúť hore schodmi do svojej izby, kde som sa hodila na posteľ. Veľmi to bolelo. Presne toho som sa obávala, presne preto som musela mlčať a pritom zbytočne. Nič v mojom živote mi nevychádzalo, dokonca som prišla aj o rodinu. Chlapec, ktorého som mala rada sa mi vysmial do tváre. Už som fakt nemala silu bojovať so životom. Dokonca som už ani nemala pocit, že budem niekomu chýbať. Dokonca aj Šimona si tu každý obľúbil. Moja chuť do života sa strácala s každým vzdychom a s každou vyronenou slzou...

- Klára ! Klára ! – kričal na mňa Šimon. – Klára vstávaj.
– Čo sa deje?
- Mala si asi strašný sen, plakala si.
- Ach Šimon – objala som ho – som tak neskutočne rada, že to všetko bol iba sen...