Basnicky.sk

Unavená mamička lásky žitím
sedela tam v prítmí samoty,
myslela na bozky čo boli, sú a budú,
premáhali ju fantázie mrákoty.

Ako tam v hmle sedela
vdyhujúc vzduch nových obzorov
nedokázala sa ubrániť rozporov
zo sveta rožčarovaného dievčatka.

Spustila si tichým pohybom útlej rúčky
tmavé vlasy rovno na oči,
zakryje ich pred svetom,
tie oči čo pohľad ich ním zatočí.

A hľadela cez vlasy...
mysliac na vznešené útržky života,
vedela vždy čo je to samota-
-keď sa rady musia odmietať.

A hľadela na spomienky...
čo boli vryté v citlivej duši,
aká krehká býva ruža z ľadu
len málokto by tušil.

Prvá slza zlepila pramienok vlasov
slaná horúco sa skotúľala,
na bledom líci zanechala
vlhkú stopu sviežej nitky.

A plavili sa s ňou aj spomienky...
čo tak ukrutne drúzgali
srdiečko nevinné vinou,
modrým plameňom sĺz ich obrazy vzblčali.

V afektoch vzdychov pomaly
zanikali všetky lístočky minulosti
v tom blčiacom plameni maličkosti
malej dámi nahnevanej na svet.

A teplo vyšlo von...
rozlialo sa po kraji,
prebudilo slnká nádeje
čo lúčami celú ju zaliali:

tú malú dámičku.
Vyčaril sa jej úsmev na tvári
a cez kvapky teraz líčkami žiari
aby mohla dať pusu svojim priateľom.

Tak znovu vstala ľahko do rána
tá dáma nových túžieb
a znovu sa raz rozzvučal
cingotu jej hrdla smiech.