Basnicky.sk

Hľadím z okna bytu v izbe zapadnutej prachom
tmavé uličky sa na mne smejú a ja sa chvejem strachom.
Bezďáci ležia v ceste zbohatlíkom idúcim rýchlym krokom
pod špinavými dekami spia, telami sa hrejú, životy si berú skokom -
skokom z mostu do Dunaja, on o pontóny sa krája, leje sa do mora.

Mačka mňauká, trie sa o pána hľadiaceho do výkladu
výstrel z pištole ráže 9 počuť z toho starého rozbitého skladu.
Ten muž hľadá niečo, čo priniesť žene, ktorá spí s iným
pozrie na mačku, zloží klobúk, podreže ju nožom sivým -
pod sivým kabátom skrytá hrozba pre ženu,
pušku nesie zbrúsenú.

Zrak je upätý, dych pomalý a srdce bije ako zvon
niečo škrípe na okno, len vo vetre nakláňa sa strom.
Pes sirota beží po ulici známej ako ulička Temná
úchyli chcú svoje, keď kráča po nej dáma jemná -
jemná vôňa, zápach krvi, zas niekomu rozbili hlavu a nebol on prvý.

Kyvadlo si tancuje, hodiny odbili noc.
Počujem výkriky a viem, že bolelo to moc.
Všade tma a ja zavretý v izbe s posteľou na najvyššom poschodí.
Počítam dni, od kedy ma sem zamkli a vysvetlili, ako to chodí -
chodí sem urastený muž s jedlom v taške každé dva dni.

Ten smrad v izbe - nie je tu záchod a okno sa nedá otvoriť.
Čakajúc vo vlastných výkaloch musím sa pokoriť.
Posledný krát vidím mačku a psa, bezďákov a zbohatlíkov, pána čakajúceho na odplatu. Za čo odplatu? Za tie dlhy, urážku, či za to že som?

Dvaja muži v kabátoch otvárajú dvojkrídle dvere.
Keď vojdú, čakám ich ja a moje uvítanie vrelé.
Premôcť ich nemôžem, už ma ťahajú ja neviem kam.
Rozpoznal som rozbité okná a steny z červenej tehly a viem, že som tam, z kade počul som výstrel z pištole ráže 9.

Posledné, čo som počul bol ten rachot, ktorý som začal nenávidieť.
Výstrel z pištole, ktorej som začal závidieť a prezývať ju "ochotná".
Zahalila ma červená tma, oblial ma pot a cítil som chladnú zem.
Takto sa to skončilo? Bez vysvetlenia dôvodu? Bol to len sen?
Sen nie. Iba odmena za to, že som bol a že som žil. Preto mi projektil mozog rozdrvil.