Basnicky.sk

Pýtate sa mnoho, no najčastejšie, kde beriem toľko síl,
ja sám odpoveď neviem, no jedným som si istý, nedá mi ich zástup víl.
Zástup ľudí, čo predo mnou stojíš, ja pýtam sa však teba,
ako dokážeš žiť pre iných, keď prioritou ti je, žiť sám pre seba.
Pýtate sa mnoho, no najčastejšie, kam vedú moje kroky,
ja sám odpoveď neviem, no jedným som si istý, či zablúdil som, ukážu až roky.
Keď budem starý, možno už múdry, na prežité roky spomínať,
jedným som si istý, či žil som dobre a či nie, nanovo nebudem už začínať.
Pýtate sa mnoho, no najčastejšie čo je mojím snom,
ja sám odpoveď neviem, no jedným som si istý, nestať sa morským dnom.
Ono žije pre mnohých, no kto žije preň ?,
snáď len mesiac ho pohladí na tvári, keď končí sa deň.
Mrazivé, čím hlbšie sa vydáte, tým je chladnejšie,
mnohí sa ho stránia, podľa nich je to najlepšie.
Ja sa však pýtam, čím líši sa od ľudskej duše ?,
čo šípom srdce má prebodnuté, z neprajníkovej kuše.
Keď tu na lúke ležím a pozerám na slnečné zore,
sám seba pýtam sa : nie som aj ja, to hlboké more ?.
Čím vlastne líšim sa, od toho velikána ?,
snáď len tým, že ráno ma nebudí, škriekanie pelikána.
Slnko už zašlo, zima prichádza,
opäť pýtam sa, no teraz už mesiaca, kde moje slnko sa nachádza.
Je to snáď osud, či dielo dcéry mesiaca, menom je Luna,
keď z tmy sa vynáraš a tíško si líhaš, do môjho lona.
Slová sú zbytočné, pohladím ťa nežne,
vôbec mi nevadí, ak zostaneš tu večne.
Ak more má slnko, čo vnesie trochu tepla, do jeho chladného tela,
ja jeho lúče nechcem, ja potrebujem len teba.