Basnicky.sk

Je to pravda, si už preč, skutočne som ťa stratil?,
bojím sa, že áno a márne sú moje prosby, aby čas sa vrátil.
Stratil som ťa vlastnou vinou, chcel som ťa len chrániť,
je to snáď hriech a až po prebudení, musím zaň platiť ?.
Nemal by som sa ospravedlňovať, čomu som celým bytím veril,
no bojím sa, že druhá šanca nie je, som ako vrah, čo vlastné srdce strelil.
Kiež by len vtedy bol som múdry, ako bájny mysliteľ,
otvoril by som oči a uvidel, že poslal ťa sám Stvoriteľ.
Miesto toho sa dnes až prebúdzam, hoci bdiem,
čo však vidím vôkol seba, sú len mreže, chladných stien.
Zrazu búrka mojich vlastných myšlienok, vôkol mňa sa strhne,
len jedna z nich, tá o tebe, do pochmúrneho šera svetlo vrhne.
Chytám sa jej, no je to pasca, to však poznám čoskoro,
iné myšlienky totiž strácam, no brániť sa je neskoro.
Teraz moju bytosť, ovládaš len ty,
nemôžem sa sústrediť, strácam všetky talenty.
Bolelo ťa, keď som ťa nemiloval, no ja snáď som sa len bál,
bolelo ťa, keď bez vedomia tvojej lásky, som vedľa teba stál.
Ani netušiac, akú bolesť, som ti svojimi perami spôsobil,
no teraz tušiť začínam a ľutujem, čo som ti urobil.
Nechal som sa strhnúť najväčšou zo svojich chýb, je ňou strach,
nedbajúc na vaše city, chcem vás chrániť no zisťujem, som len vrah.
Keby zabil som sám seba, to nevadí mi, no trpia najmä iní,
najväčšou mojou chybou bola si ty, no až teraz, cítim pocit viny.
Len slabou útechou mi je, že šťastie našla si v inom objatí,
už nebudeme môcť byť spolu, už nebudeme, len ja a ty.
Že bozkávaš pery iného, s tým ťažké je sa zmieriť,
ak zradí ťa, bude ťažké nevystreliť, keď na neho hnevom budem mieriť.
No môžem sa hnevať, keď spravil som to isté, vážne to smiem?,
ja však tiež som len človek, tvor sebecký, teraz už viem.
Preto ešte viac sebecký budem a zostanem jediným, kto ťa zranil,
nedovolím nikomu, aby bol ten druhý, čo ťa zradil.
Tiež, že šťastie si našla po jeho boku, dnes som sa dozvedel,
za teba bol som šťastný, no pre mňa lepšie, keby som nevedel.
Ak však pozriem ti do očí a v ich hĺbke skutočné šťastie zazriem,
vzdám sa ťa a pre tento účel aj vlastné srdce zapriem.
Niekto môže tvrdiť, že mal by som vstať a so sokom sa biť,
no ak miluješ ho a ja zranil bych ťa, viac nechcel by som žiť.
Preto mlčím a tíško znášam bolesť, ktorou dlhé roky žila si,
preto privriem oči keď ťa vidím a prajem si, čo dlhé roky aj ty chcela si.
Ty trpela si pre mňa, ja budem trpieť pre teba,
snáď budeme spolu, no možno až keď náhodou, dostanem sa do neba.
Preto túžim ti povedať, že som ti viac než priateľom,
oddnes stávam sa aj ďalším tvojim, strážnym anjelom.
No môžem byť anjelom, keď závidím ?, v tom moc nádej nevidím.
Keď závidím vetru, čo hladí tvoje vlasy ?,
keď závidím slnku, čo dodá ti kúsok, nadpozemskej krásy?.
Keď závidím, že úsmev tvoj je len jeho, objatie tiež,
no ja ranil som ťa, preto právom to smieš.
Preto tiež, chcem zistiť, či si šťastná a ak nie, úsmev na pery ti vrátiť,
lebo ty si mnou a ja som tebou, a ja nechcem sa viac trápiť.
Že trápim sa vie však len moje srdce, vidia moje oči,
pre iných šťastný som, vidia úsmev, pre nich svet sa ďalej točí.
Mne však zastavil sa v noci a spoločník mesiac, moju bolesť tušiac,
hľadá ťa z oblohy po celom svete, pomôcť mi túžiac.
Ja ďakujem mu z celého srdca, no o iné ho poprosím:,
"Chráň ju, keď ja nemôžem, keď oči slzami si zarosím."
Teraz už len dúfam, že sa táto báseň k tebe nedostane,
zároveň však túžim vidieť, že ju držia tvoje dlane.
Dúfať totiž musím, no veriť chcem,
že aspoň ty z nás dvoch, už žiješ si svoj sen.