Basnicky.sk

Ako vždy
Ráno vstávam plná elánu. Ako vždy.Som zvedavá, čo mi prinesie nový deň,ale po chvíli sa zamračím. Čaká ma písomka z matiky. Snažím sa nahovoriť si, že to určite všetko dobre dopadne. No tej predstave sa zasmejem, lebo ja na prírodovendné predmety talent od prírody nie som. S úškrnom zamierim do kúpeľne, ale keď uvidím v zrkadle svoju tvár, do smiechu mi nie je. Opuchnuté oči so zvyškom špirály, no jednoducho krása. Keď už som oblečená a môj výzor sa už dá ako tak prirovnať k výzoru normálneho človeka, poberiem sa do školy. Po ceste sa ešte snažím zopakovať si nejaké učivá a zrazu si uvedomím, že stojím pred spolužiačkinym domom. Už z okna mi máva a ja viem, že to je znamenie. Znamenie, že jej to bude trvať ešte aspon pätnásť minút. No nevadí, ja sa až tak neponáhľam...
Obed. Sedím v školskej jedálni a jem niečo, čo sa ani jedlom nazvať nedá. Ako vždy. Po poslednej hodine sa poberiem domov celá šťastná, že sa ,,konečne" môžem učiť na zajtra. Na všetky predmety sa mrknem len tak, aby sa nepovedalo, veď prehánať to nemusím. Zrazu začne niečo pípať. Môj budík, ktorý hlási, že je pravý čas zapnúť telku, lebo sa začalo Beverly. V polospánku to dopozerám a presuniem sa k počítaču. Prečítam nové maily a keď počujem štrngot kľúčov, viem, že je zle. Ide mama... Rýchlo počítač vypnem a vyberiem si zošit. Po typických otázkach ako bolo v škole a tak si spokojne vydýchnem. Lenže vtedy zaznie z kuchyne krik, ako si predstavujem odložiť riady presne tam, kde nepatria. Snaha o ignoráciu mi nevychádza, musím si vypočuť prednášku o mojej nezodpovednosti. A to ešte nie je doma otec. Keď v noci príde, radšej zdrhám do izby a pustím si discmana. Nepomáha to, počujem aj cez hudbu, ako na seba naši vrieskajú... Ako vždy. Ale ja aj tak zaspávam s pocitom, že možno práve zajtra sa stane niečo, čo môj život zlepší... Ako vždy.