Basnicky.sk

Mýtus starovekých bájí,
telo Boha s tvárou anjela.
Tepna pulzujúca krvou,
pevnú ruku naviera.

Čo zmyslov zbavujúca je.
Vo mne túžba vrie.

Výkrik a znova výkrik.
Ticho zakrýva.
Ja šaliem, ak mám byť úprimná.

Duša a telo nezažili toľké muky,
čo opája ma láska.
A čaká na trest krutý.

Viník som, no necítim vinu.
Len lásku a páľavu.
Oheň čo vznikol z iskričky.
Oheň, čo nebol nikdy maličký.

Nie oheň, priam žiara slnka
zasiahla moju bytosť.
Je to dar a či Božia krutosť?

Smäd mojich rúk sa rozlieva
po Tvojich pokojných svaloch.
Smiem dotknúť sa Tvojho ramena?

Je to viac láska ako dotyk.
Vylieči nám všetky zranenia.
A zasa dotyky!
Ústa našli ústa.
Rieka a potok sa vtiekli do seba
a šialenec víchor ustal.

A polnoc tichom osedlal.