Mýtus starovekých bájí,
telo Boha s tvárou anjela.
Tepna pulzujúca krvou,
pevnú ruku naviera.
Čo zmyslov zbavujúca je.
Vo mne túžba vrie.
Výkrik a znova výkrik.
Ticho zakrýva.
Ja šaliem, ak mám byť úprimná.
Duša a telo nezažili toľké muky,
čo opája ma láska.
A čaká na trest krutý.
Viník som, no necítim vinu.
Len lásku a páľavu.
Oheň čo vznikol z iskričky.
Oheň, čo nebol nikdy maličký.
Nie oheň, priam žiara slnka
zasiahla moju bytosť.
Je to dar a či Božia krutosť?
Smäd mojich rúk sa rozlieva
po Tvojich pokojných svaloch.
Smiem dotknúť sa Tvojho ramena?
Je to viac láska ako dotyk.
Vylieči nám všetky zranenia.
A zasa dotyky!
Ústa našli ústa.
Rieka a potok sa vtiekli do seba
a šialenec víchor ustal.
A polnoc tichom osedlal.
Dátum vloženia 19. 10. 2010 18:44Esencia
Mýtus
Básnička je vložená v kategórii Vyznania
Počet zobrazení básne 2286
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti