Basnicky.sk

Čo robím? Maľujem, pritom meditujem a zároveň pozorujem svoje vnímanie a oko mi každá farba preráža, až mi to občas priam dych vyráža.
Prechádzka nocou, opájam sa tmavou farieb mocou, aký paradox?! Vidím a zároveň nevidím, iba čiernu čiernotu, až mi pripomína duševnú slepotu, ale aj smútok, bolesť a prázdnotu. Kráčam si tou viditeľne neviditeľnou tmavotou a tak chcem zažiť iný pocit, čo rodí vo mne teplejší cit, tak pozriem hore, a tam na oblohe blikajúcich svetiel more. Zdajú sa žlté byť, až mám chuť si jednu z nich do vrecka skryť alebo aspoň chytiť, aby vniesla harmóniu, a presvietila ľudskú iróniu. Kráčam a tma mení svoju tvár, podáva mi inej farby pohár. Svetlá na rad prichádza a tak východ slnka prezrádza. Prvé ranné lúče ožarujúce každý kút sveta, žltá ako jeseň, oranžová ako pomaranč, ktorá priam zaháňa tieseň, červená spletená vášňou, túžbou, láskou, krásou – pri pohľade na ňu je ľúbezná každá pieseň.
Kráčam ďalej a vidím všade navôkol zelenú, v tom momente mám tvár priam zbelenú, lebo dobrou náladou lieči oči, ach toľká zeleň, až sa mi hlava točí. Líham si do trávy, štebotavé pestrosťou farieb vyumelkované, tvory už prinášajú prvé ranné správy. Ach, čo to tam v diaľave na nebi? Ovečka na oblohe žeby? Bielučká ako sneh, skúša asi maratónsky beh. Biela vzácnou farbou života - je v nej toľká anjelská dobrota a číra čistota. Prejdem sa bosá a všade sa na mňa škerí ranná rosa. Neviditeľná a priezračná je, keď steká po stebielku trávy, zrenica môjho oka ju dôkladne sleduje.
Úžas v očiach mám, keď sa na ten farebný svet dívam ako to Boh dokonale vymyslel a že si to s ani obyčajnou hnedou dážďovkou nerozmyslel.