Basnicky.sk

Kráčam mestom celkom sám,

no pohľad v očiach smutný mám.

Už svietia všetky lampy, no stále idem v pred.

Iba jedna veta: nenávidím svet!

Nenávidím život, nechcem tu už byť,

srdce zasa zlomené už nebaví ma žiť.



Mám sa teraz zabiť? či ďalej žiť skúsiť?

Ten hnusný život čo ma roztrhal na kusy?

Nezažil som toho veľa, no už mám toho dosť.

Mám doplatiť životom na ľudskú úbohosť?

Zničili ma vlastný, ktorých som mal rád.

Buď skapem ja,alebo budem zabíjať!



Ľudia berú priateľstvo iba ako chorobu,

začať niekomu veriť, to je cesta do hrobu.

Bezhlavo som veril,strašne som mal rád.

Teraz to možem akurát tak lutovať.



Čo mám teraz očakávať od ľudí?

Ona už je preč tak kto ma teraz povzbudí?

Vraj som pre ňu všetkím, no cítim sa jak duch.

Keď ona na mňa jebe, nechcem dýchať vzduch!

Vraj mám iba paranoju no nieje to tak,

ja to inak nevidím,budem sám sebe kat!



Mal som osobu pre ktorú som bol všetko,

vážne som ju miloval a teraz je po všetkom.

Ostal som tu sám, už pri mne nieje nik.

Už to inak nejde,tak zbohom pitevník.



Odistená zbraň chladí mi ruku,

posledné listy, píšem na rozlúčku.

Posledné nádychy posledná veta,

posledné zbohom moja životná štreka.

nabité, namierené,strela!

Druhou stranou hlavy, guľka vyletela.



Bezmocne ležím na zemi, krv sa z hlavy leje.

Pólka mojich známych, sa cez slzy smeje.

Zopár ľudí plače, no mne je to už fuk.

Konečne mám pokoj konečne mám klud.



Možno som bol zbabelý, možno som bol debil.

Ale iba preto, že som ľuďom veril!

Nikto nebol pri mne, nikto z mojich "top".

Teraz keď som mŕtvy, OŠTITE MI HROB!



TAM KDE SOM TERAZ, UŽ NECÍTIM CHLAD!

ZBOHOM VŠETCI ĽUDIA, NEMAL SOM VÁS RÁD!