Basnicky.sk

Sedím, život uniká mi sťa vietor, diaľavy na obzore.
Bosé nohy cestou rozpálenou kráčajú, nevedno kam.
Pália no život nevzdávam a viac nezáleží mi na výzore
žien, ktoré spoznávam, neustále, deň čo deň.
Už viem, že jediná sila je tak magická,
pýtaš sa ktorá? Nepoviem.
Tisíce nocí a tisíce dní snažím sa o návrat medzi ľudí,
no neverím, že podarí sa to,
už len blúdim, žobrák a chudák posteľ nepozná,
hoc veľmi po nej túži,
a či to len muži sú zlom sveta?
Že ženy bytosti božské? Bez chýb?
Pýtam sa, lebo odpoveď má
význam hlboký, neznámi no divoký,
čo každý jeden poznať chce,
no i len netuší, že to dávno vie,
že prvá i tá posledná veta,
prichodí so vznikom sveta,
či osveta, je to čo ťa trápi?
Rozumiem, úprimne,
tváriť sa tak nevinne dokáže každý,
až na dni keď čakáš zázrak,
vravíš si, nech hviezda už padá,
tak mladá,
pre teba neznáma, no celým mestom vyskúšaná.
To je láska,
a to vravím bez odporu, poznáš to sama,
či dáma si a či len maska?
Končím, posledná otázka.