Basnicky.sk

V diaľke slnku zapadá
s červeným závojom,
nie je to záhada, že opäť vyjde s novým dňom.

Idúc po ceste osudom určenej,
sama s očami podliatymi krvou,
viem, že príde koniec
a moja hviezda bude zrazu temnou.

Odchádzam však so vztýčenou hlavou,
aj keď nie všetkým sa môžem pýšiť.
Navždy ostanem sama sebou
aj keby v pekle mala som žiť.

Môj strach odvial vietor,
môj smútok zmyl dážď
a niekto vedľa mňa mi vraví:
´pozri, opäť sa usmievaš´...