Basnicky.sk

Akoby to bolo práve dnes, keď sme sa stretli. Nežne si ma objal okolo pása a povedal „Ja som Vlado“. Zábava bola uprostred a tak sme to roztočili.
Začala hrať hudba – pomalá, nežná a v tej chvíli úžasne sladká. Pritisol si si ma k sebe, no nie roztržito či majetnícky. Bolo to ako keby ma k tebe potlačil vánok. Kolísali sme sa spolu v rytme hudby, keď si nežne pohladil moju ruku a posunul ju pod košeľu. Cítila som pokožku na tvojom chrbte. Zrazu som mala pocit akoby sme sa poznali celé veky. Keď dohrala hudba šli sme si oddýchnuť.
Posadil si si ma na koleno a v tej chvíli nám stačili len pohľady, slová by tu boli zbytočné. Žiadne slová, žiadne bozky a dokonca žiadne macherské reči či činy. Len čistý pohľad, ktorý hovoril za všetko. Keď sme sa lúčili tiež nepadli bozky. Bolo to len tak dokonalé a vzájomné pohladenie pier. Kiež by mi život dal možnosť ešte raz prežiť ten pocit, keď boli tvoje pery len na vlas vzdialené od mojich a keď sa naše pery prisali. Boli tak blízko hoci sa zdali byť ďaleko. Po ich odlúčení však neprišla žiadna
bolesť, sklamanie či trpkosť lebo všetko toto zmizlo v okamihu návalu radosti, šťastia a vzrušenia z jediného dotyku pier. Vždy som si myslela že takéto bozky alebo opojenie z nich existujú len vo filmoch, no dnes dúfam, že raz ešte budem mať to potešenie pozrieť sa ti do oči.