Basnicky.sk

Ako keď zaznie osudová
vracia sa večer ku mne znova
výčitka k svetu bez výziev,
čo iXtý krát nám nevyšiel.

Ako som skopol porcelán,
keď náhlil som sa do cieľa,
kde našiel som len pomníky,
strach vyzlečený do bikín
a márnosť diela.

Noc bola biela,
len rozpačito potemnelé tváre
nosili hriechy na oltáre
a predávali nádej.

Stratený prerod v človeka
a muž si ženy odvlieka
dejinami za vlasy,
napriek tým vekom, do jaskýň.

Raz zakryjú nás kryptou
a v súdnosti sklamaného včera
ožije viera
pred spánkom.