Basnicky.sk

MAMA – štyri písmená, jedno slovo. Dvojslabičné slovo, ktoré znamená tak veľa. Už len pri predstave teenegerky, že sa v budúcnosti stane mamou, sa rozbúši srdce.... Či je to už od šťastia alebo smútku, ako bude vychovávať svoje dieťa. Mamou by sa mala stať žena, ktorá si je istá, že dieťa bude mať dostatok lásky a pohody. Nie dostatok hračiek,... ale dostatok lásky, pretože tú deti najviac potrebujú. Že bude mať to maličké stvorenie pri sebe niekoho, kto sa mu bude stále venovať, že nebude odsúvané pre niekoho iného. Láska medzi matkou a dieťaťom sa začína už od vývinu dieťaťa. Dieťa cíti matkinu lásku tým, ako ho kŕmi vlastnou stravou, hladí sa po bruchu a rozpráva svojmu dieťatku, čo všetko spolu budú prežívať. Keď sa dotkne matka svojho brucha s vedomím, že pod jej srdcom rastie nový život, zachveje sa jej srdce od šťastia-aj to cíti to maličké stvorenie. Celých deväť mesiacov sa dieťa vyvíja a mama sa už teší, kedy konečne bude držať vo svojom náručí dieťatko...malé....nevinné stvorenie. Keď príde ten deň, deň, kedy sa ten malý anjelik pýta už na tento svet, je to pre matku obrovský zážitok. Nehovoriac o tom, ako si ho hneď po narodení vezme do svojho náručia... Všíma si jeho maličké rúčky, nôžky, pršteky, hlavičku, na ktorej je malilinký noštek, ešte zalepené očká a tesne nad bradou akási maličká čiarka.Pripásala by som to menšej vráske dospelého človeka. Až keď sa tá vráska pootvorí, až vtedy vidieť, že sú to ústočka, ktorými bude mamin anjelik papať, neskôr bľabotať a potom nádherne vyslovovať prvé slová.Je krásne cítiť lásku... matkinu lásku. Ako nás opatrne berie na ruky z postieľky, keď plačeme, ako opatrne nám prechádza po hebkých vláskoch, aby nám neublížila. Kŕmi nás a dostane strach, keď nám zabehne mliečko a začneme sa dusiť, keď nám mlieko steká pomaličky po malej bacúľatej brade a ona to opatrne utrie, aby nás nevyrušila pri papaní. Teší sa z nášho prvého úsmevu, prvého podržania hlávky bez pomoci. Ak dieťa vidí šťastné oči matky, je šťastné aj ono. Potom nasleduje prvá krok, prvé slovíčka ako – mama, tata, baba, papa, ham-ham,... aj vtedy je človek , ktorý dal život takému malému stvoreniu, šťastný. Potom prichádza materská škola, základná škola, stredná škola... Z malého nevinného stvorenia sa stáva dospelý človek, schopný starať sa sám o seba. Aj keď sa vieme postarať sami o seba, vieme si sami pripraviť raňajky, sami sa okúpať, sami si pripraviť domáce úlohy, aj vtedy je láska matky potrebná. Neznamená to, že keď sme už skoro dospelí ľudia, že nepotrebujeme matkine objatie, slova útechy,... Človek, ako mladý jedinec, už ako dvoj až trojročný človek začína vnímať situácie okolo seba. Začíname vnímať veselosť, smútok, strach iných ľudí. A hlavne ten strach, smútok, dokonca aj odmeranosť našej mamy. Pre dieťa, ktoré cíti, že sa mu mama odrazu prestala venovať, že sa mu venuje čoraz menej a menej, spôsobuje utrpenie, ťaženie na srdci,... Cíti sa vinné. Premýšľa, či to nie náhodou jeho vina, či neurobil náhodou niečo zlé, či svoju mamu, ktorú nadovšetko zbožňuje nejako zradil.... Všetko si nechá prejsť hlavou... Poriadne premýšľa aký je vlastne ich rodinný život... A keď pomaly prichádza na to, že sa mu mama prestáva venovať kvôli niekomu inému alebo kvôli tomu, že ho už považuje za dospelého, za niekoho, kto si už vie poradiť sám, je mu ťažko... Áno, vie sa dostať z problémov, vie sa postarať sám o seba, ale stále potrebuje cítiť takú istú lásku, takú istú náklonnosť, také isté porozumenie, potrebuje cítiť taký istý hrejivý dotyk na tele a na duši ako keď bol ešte maličký človiečik. Či sme na svete rok, dva, tri, päť, desať, osemnásť, či dokonca tridsať a máme už vlastnú rodinu, aj tak potrebujeme cítiť teplo tela našich mám. Veď stále nám do života prichádza veľa ťažkostí, veľa starostí... A ku komu by sme sa stále mohli pritúliť a vyrozprávať, dať si poradiť a nad radou popremýšľať? Len k našej milovanej mame...
Ale prečo niektoré mamy k svojím ratolestiam neprejavujú takú istú náklonnosť, takú istú lásku, prečo sa im nevenujú stále tak ako keď boli ešte „dieťatká“? Čo sa mení na tom, že deti dospievajú??? Alebo čo sa mení na tom, že si už zakladajú svoje vlastné rodiny? Naozaj si mamy myslia, že ich deti ich už nepotrebujú? Je to OMYL!!!! Či máme päť, desať, osemnásť, dvadsať, alebo hoci aj tridsať rokov, stále potrebujeme cítiť lásku matky. Veď je to nám najbližší človek. Je to človek, ktorý nám dal život, človek, ktorý sa rozhodol nás vychovávať, prežívať s nami životné situácie, ako naše prvé kroky, prvé slová, prvé domáce úlohy, prvé lásky, našu svadbu, naše prvé vlastné rozhodnutia.
Ak je všetko v poriadku, a odrazu si začíname všímať, že naša mama si nás menej a menej všíma, je to hrozné... Strácame niečo, čo sme chceli, aby nás sprevádzalo v ťažkých situáciach. Najhoršie však je, ak prídeme na to, že si nás prestáva naša vlastná mama všímať pre niekoho iného. Ak prichádzame na to, že je pre ňu dôležitejší niekto iný než my. Napríklad.... komu by sa mohla venovať viac ako svojmu vlastnému dieťaťu??? Mladšiemu súrodencovi? To je asi aj normálne... Ale ak sa začne viac venovať svojmu manželovi, nášmu otcovi, a dokonca otcovi, ktorý sa o nás nikdy nezaujímal, nevšímal si naše úspechy,..... Pre dieťa je to dosť tvrdé. Hlavne ak je vo veku, kedy je citlivé na všetko. Vtedy najviac potrebuje pochopenie a rady od mamy... No ak sa k nej priblíži, chce poradiť, chce sa porozprávať, chce sa pritúliť, chce cítiť, že ho má niekto rád a mama sa po chvíľke otočí a začne sa venovať nikomu inému...je to dosť kruté...
Ja osobne... Ako mama...Hoci ňou ešte nie som, ale budem sa snažiť venovať všetkým členom mojej budúcej rodiny môj voľný čas. Všetkým rovnako. Nie niekomu dvadsaťtri hodín a inému hodinu času. Budeme predsa rodina... Budeme jedno telo a jedna duša. Nebudeme rozdelení... Nikdy neodmietnem rozhovor s mojím budúcim dieťaťom, len kvôli tomu, že môj manžel sa bude nudiť pred telkou. Ak budem musieť jednému z rodiny poradiť, poradím, ak bude potrebovať niekto z rodiny objatie, objímem ho. Ak to budú potrebovať viacerí, prečo si nesadnúť spoločne za stôl a porozprávať sa, alebo povedať tomu druhému: “O chvíľu sa Ti budem venovať, budem mať na Teba čas. V mojej rodine nebudem robiť žiadne rozdiely medzi manželom a deťmi. Všetci budú mať pre mňa tú istú hodnotu. Žiadne rozdiely poznať nebudem.