Basnicky.sk

cirius  Zobraziť/skryť lištu autora

Sobota_Hmla

Tento týždeň bol ťažký, pomyslel som si a povolil som kohútik s horúcou vodou. Vyzliekam sa z oblečenia a sledujem, ako rýchlo sa plní vaňa. Presne tak rýchlo, ako ubehlo posledných pár dní, s tým rozdielom, že skutočnosť, ako sa plní vaňa stíham aspoň registrovať. Špičkou nohy vyskúšam teplotu. Horúca! Málinko som sa popálil. Stojím uprostred kúpeľne, niekoľko minút, nahý a nedočkavý ako v tej dôverne známej a šteklivej situácii... Nakoniec kašlem na to a zmierim sa s osudom obareného kurčaťa. Pomaly vchádzam, sadnem si a uvoľním sa. Konečne. Moment! Ešte sluchátka do uší a moja koncotýždňová odmena sa môže začať.

Zo všetkej tej horúcej vody sa v miestnosti vytvoril opar, zrkadlá sa úplne orosili a keď som sa z vane porozhliadal vôkol seba, mal som pocit, že nič nevidím. Ako keď plávate v chlórovej vode. Alebo ako keby ste nosili silné okuliare a náhle si ich dáte dole, prípadne keď sa zobudíte po riadnom fláme, všetko je hmlisté. Zatváram oči a relaxujem. Hudba, oddych, teplo, vaňa, splývam s vodou a oči mám stále zavreté.

Na chvíľku ich však otvorím. Opar z horúcej vody je teraz taký hustý, že nevidím takmer nič. Bol úplne všade. Hmla. Zrazu som pocítil niečo zvláštne. Chlad. Nad okrajom vane pofukoval studený vietor. Preľakol som sa, kde to som?! Obhliadam sa vôkol seba. Vo vani nebola žiadna voda, ležal som v nej oblečený. S topánkami, v bunde, nachystaný niekam vyraziť. Jediné, čo mi bolo povedomé boli nádherné zvuky klavíra a huslí, ktoré som počul zo sluchátok vo vani. Zľakol som sa druhý krát. Nádherná hudba totiž nemohla ísť zo sluchátok, lebo som žiadne nemal. Bola všade navôkol, presne ako hmla. Splývali spolu. Navyše som nechápal jednu vec. Prečo mám na krku šál? Nezvyknem nosievať šál. Nevadí, tak, či tak je chladno, takže sa mi hodí. Pritiahol som si ho viac ku krku a vyliezol som z vane rovno do hmly a hudby.

Kráčam pomaly, lebo nič nevidím. Čosi mi pod nohami šuští. Lístie! Jesenné, farebné, šuštiace a vyschnuté lístie. Musím byť v lese. Onedlho som našiel aj dôkaz, hrubý dubový kmeň. Priamo predo mnou vykukol z bieleho závoja. Obchádzam ho a narazím na lesnú cestu, pokrytú lístím. Bolo totiž všade pod mojimi nohami a šušťalo do rytmu jesennej hudby. Neviem ako som sa sem dostal, neviem kde som a čo to všetko znamená. Hmla vo mne prebúdza pocit detskej túžby
po dobrodružstve a jedinou otázkou pre mňa momentálne je: ktorým smerom sa vydať po ceste? Rozhodol som sa ísť smerom za veľký dub. Kráčam po ceste zloženej z miliónov jesenných odtieňov a cítim sa ako cisár na vykladanom jantárovom chodníku. Všetko je mi povedomé, už som tu niekedy bol, len sa stále neviem zorientovať.

Cesta bola veľmi dlhá, nekonečná, vietor fúkal pomedzi siluety stromov, ktoré bolo poznať v bielom opare a ja som si previazal znova šál na krku, aby mi bolo teplejšie. Neviem kam idem, som si však istý, že každým krokom som bližšie k tomu, čo mi dá odpoveď. Zrazu som dorazil na miesto plné papradia. Šušťanie lístia prestalo. Bolo počuť len listy papradia vo vetre. Papradie bolo neuveriteľne vysoké a určite také staré ako les samotný.

-Vitaj chlapče!

Zmätene sa otáčam okolo osi v húštine papradia a hmle, takže stále nič nevidím. Hľadám starý chrapľavý, no prívetivý hlas.

-Tu som!

Pod papradím sedel starý dedko, ktorý mi pripadal, že je starší než les celý. Bradu mal tmavú, trčalo mu z nej papradie a skrývala tajomný úsmev.

-Viem, čo hľadáš! Nenechal ma ani pozdraviť. Udivene s otvorenými ústami som hľadel na malého mužíčka, ktorý vie, čo neviem ani ja.
- Ak chceš získať šťastie, proste ho hľadaj na správnom mieste! Zavrčal chrapľavým hlasom a ticho dodal s ešte väčším úsmevom:
-Nestoj tu ako strašiak, tu to nie je!
-Ďakujem! Nevedel som od samého prekvapenia, čo dodať a tak som sa otočil a šiel som hľadať to, čo mi povedal ten starý papradník. Hľadám šťastie. Ale ako vypadá? Čo to je?

Znova kráčam po ceste, unavený a uzimený a šál si stále priťahujem bližšie ku krku. Hmla nie a nie sa rozplynúť. Som v divnom napätí, pretože z nej môže niečo každú chvíľu vyskočiť. Neviem, čo ma v nej čaká, ale zároveň sa cítim bezpečne, lebo keď ja nič nevidím, nevidí nikto a nič mňa. Skrývam sa v hmle. Zrazu niečo zašušťalo a zo stromu predo mňa zoskočil veľký rys. Zmeravel som a ostal som stáť na mieste. Rys sa začal okolo mňa prechádzať. Keď bol presne predo mnou, zastavil a sadol si. Pozeral na mňa, zastrihal ušami a povedal:

-Správnym miestom, je tvoje sebadávajúce srdce.
-Ty vieš rozprávať? nezmohol som sa na nič iné.
-Samozrejme, že viem a viem aj to, že hľadáš šťastie, a to je v tvojom srdci.
-Ako si môžeš byť taký istý?
-Srdce je večne hľadajúci lovec!
Nestihol som sa spýtať ďalšiu otázku a rys už vyskočil na strom a stratil sa v jeho korune.

Vydal som sa na cestu a vedel som, že som veľmi blízko toho, čo hľadám. Šiel som po lesnej ceste, šuchotal som unavenými nohami a rozmýšľal, či to je sen, a čo to má znamenať. Pozerám sa zamyslene popod nohy, s rukami vo vreckách zahladený do lístia a farieb, premrznutý vetrom, ponorený do klavíra a huslí, ktoré sa miešali s hmlou v povetrí. Započúval som sa do melódie a niečo mi v nej nehralo. Kroky! Počul som cudzie kroky, približujú sa ku mne.

Zastavím a odlepím zrak od zeme, cítim ako mi bije srdce. Snažím sa rozpoznať niečo v hmle. Naozaj, sa akási postava ku mne približuje. Strach, ale aj zvedavosť sa mi miešajú dokopy. Kto to je? Ide rovno ku mne. Nie je vysoká, skôr menšia. Je to dievča. Zastaví aj ona a z diaľky, ktorú nám hmla dovoľuje sa navzájom mlčky pozorujeme. Myslím, že aj ona je zarazená, že tu niekoho stretla. Cítim, ako sa v nej mieša to isté, čo vo mne. Nehybne vyčkávame na krok toho druhého. Dokonca sa mi zdá, že počujem ako jej tlčie srdce od vzrušenia. Spravím krok bližšie ku nej, ale len pomaly, aby som ju nevystrašil. Ona spravila tiež krok ku mne. Hladíme si do tváre s dôverou, akú človek zvyčajne pri prvom stretnutí neprejavuje. Je krásna. Nádherná.

Doposiaľ nikto z nás neprehovoril, počujeme len hudbu a tlkoty sŕdc. Ocitli sme blízko seba. Chcel som sa jej spýtať, ako sa volá, ale bál som sa, že utečie. Natiahla ku mne ruky a chytila ma oboma za konce šálu. Pritiahla si ma k sebe. Nevnímam nič, len jej oči. Zavrela ich a naznačila, že by ma chcela pobozkať. Zavrel som oči aj ja. Priťahovala si ma so šálom stále bližšie...Tento krát som sa netriasol od zimy, ale od vzrušenia. Pobozkala ma a mne sa triaslo celé telo. Zrazu si ma pritiahla ešte bližšie, tak aby mi mohla pošepkať čosi do ucha.

-Našiel si ma! Ďakujem za šál...

Jediným ťahom mi stiahla šál z krku a zmizla v hmle. Stál som tam stále so zavretými očami uprostred hmly a hudby, lesa, no zima mi už nebola. Srdce búchalo a telo horelo, hlavu som mal zamotanú, ale vedel som, že som našiel to, čo som hľadal a kvôli čomu som sem šiel.

Otvoril som oči, tento krát vo vani naplnenej už nie horúcou, ale stále teplou vodou. Späť v kúpeľni so sluchátkami v ušiach. Bol to len sen?

O niekoľko dní som šiel po meste, jesenné slnko hrialo z posledných síl a bolo jasné, že čoskoro príde zima. Kráčal som po chodníku smerom ku škole. Myslel som na ňu. Bola mojím snom, ale predsa som mal pocit, že na nej niečo reálne musí byť. Veď som ju našiel! Musí existovať... Kráčam v dave uponáhľaných študentov a v tom sa predo mnou mihlo niečo dôverne známe. Šál! Vidím ako predo mnou kráča dievča, ktoré má presne taký istý šál...Ponáhľam sa za ňou, nechcem ju stratiť z dohľadu. Vyhýbam sa ľudom. Sledujem len šál, len ju...

Dobehnem ju, podídem bližšie:
-Ahoj!
-Ahoj! Odpovedala s úsmevom...
Dátum vloženia 21. 3. 2010 13:25
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2691
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre