Basnicky.sk

Vyrýmoval som si raj,
ľudia sa tam tešili z lásky,
bol tam prekrásne mäkký kraj,
plynule vinul kobrece do diale,
po nom chodili tvoje sedmokrásky.

Tvoje sedmokrásky-oči nehou ligotavé,
žiarili ako hviezdy na oblohe,
tam v raji stále mihotavé,
dívali sa mi plným pohľadom,
rozlievali našu lásku v more.

A všetci okolo sa tisli v štastí vzájomnom,
nikto nebol nikdy iba sám,
aj my sme žili so spoločným srdcom,
navždy planúci v jessennom daždi,
v slnku leta, zimy...v odlesku trblietavých rán.

Ligotala sa v nich tvoja duša,
nevinná, čerstvo prebudená rannou rosou,
nebola si tam len vymyslená múza,
ktorá nedáva spať krásne sny,
ktorá zametá srdcia kosou.

Na noc si mi vždy dala bozk letmý
na pery pokropené chuťou pokoja
a tak plynuli sme vekmi,
v radosti zo seba v sebe,
prikrytí v ľahkej sieti štastia závoja.

Bolo tam naozaj číro krásne
a ja som myslel že ostanem,
no keď raz v raji slnko zhasne...
lebo tak si sa mi vytrhla z mysle,
do toho raja už nikdy ráno nevstanem.