Basnicky.sk

Celá miestnosť bola pokrytá papiermi. Boli nalepené na stenách, rozhádzané na stole aj na zemi. Niektoré pokreslené, niektoré prázdne. Sledoval som ich pohľadom, nezasvätenému neznámym, ale predsa pozorným.
Prezeral som si práve hŕstku papierov na jej stole. Všetky boli popísané rôznymi slovami a krátkymi vetami. Čiernym tušom prepísane slová, mi nedávali zmysel.
Medzi nimi sedela, rukou maľovala po stole beztvaré predmety. Očami ich nevnímala, pohľad mala uprený niekam do diaľky.

-- Nechajte jej pohľad.
-- Neberte jej ho - veď len ten jej berie samotu.
-- Pohľad niekam za horizont, niekam do jej sveta, kde sa len bdelé svetlo pohybuje po uliciach.
-- Sú tam ľudia. Farbami prikrášlení - držia sa za ruky.
-- V sklenom zámku bez okien.

Biele svetlo mi oslepuje oči. Neodtŕham zrak od jej stola. Práve tie jej maľby ma fascinujú. Svojou tajuplnosťou zamestnávajú všetky moje zmysly.

-- Chcem sa tiež prechádzať vo svetle sviečok, vo svetle tieňa ktorý nikdy nejestvoval
-- Chcem byť toho súčasťou. Len či už nie je neskoro.

Podlaha sa mi vlní pod nohami. Jej obrázky začínajú pripomínať hrozné veci.
Veci, ktoré som sám zažil, či dokonca spôsobil.
Ona stále hľadí na to isté miesto. Akoby jej pohľad mohol prejsť cez molitanom vystuženú stenu.

-- Vo svetle udalostí, ktoré mohli byť úplne inak. Vo svete, kde sa dal vrátiť čas a napraviť to všetko čo ma ťaží.
-- Chcem tam kráčať, a patriť do neho celou svojou mysľou, dušou i srdcom.

Hľadím na ňu s nefalšovaným pochopením, možno s akousi vášňou.
Ona však má oči len pre jej svet.

-- Tam vždy nájde pochopenie, nájde vždy to, čo hľadá.
-- Našla si tam všetko pre to, čo žije. Našla si tam všetko, o čom si myslí, že nenájde tu.

Ja len dúfam, že sa raz otočí a bezstarostne na mňa usmeje.

-- Možno raz nájdem tú správnu cestu - keď sa tam naše pohľady stretnú, jej svet vo farbách dúhy bude aj môj.

Posledná aktualizácia: 17. 2. 2010 20:49