Basnicky.sk

"Je to naozaj až tak zlé?"
Bdieť nad úvahami, hoci aj celú noc
- čakať na rozprávku.
Telo bez duše, blúdiť vzad, hlbšie do spomienok.
Ach! Spomienky, vreteno zabudnutia ovíja srdce, mozog i dušu ako ostnatý drôt
- čo nikdy nepoznal súcit.

Bežia vpred.
Načúvajú.
Stoja.

Za dverami bez kľučiek, za oknami vzdušných zámkov hľadám život
- v dušiach sôch.
Zvuk sirény, prebral ma z driemot,
hlas z temnoty Zeme zdvihol ma k nebu.
Prekročiť rieku, neobzrieť sa.

Vidia.
Cítia, ale život nežijú.
Prízraky.

Stáť sám v lese chcem, žiť svoj život
- naveky bez tiaže bolesti.

Dýchajú,
i keď nemajú plúca.
Sledujú,
i keď nemajú oči.
Sú,
i keď nemajú telo.
Existujú,
i keď nepoznajú svetlo.

Stáť v rade bezmenných tiel,
Cítiť duše nedotknuté pravdou.
Cítiť život okolitých tvorov.

Nesmelo sa oprieť o mäkkú stenu a sedieť nehybne, až do dňa zániku.

Posledná aktualizácia: 15. 2. 2010 23:49