Basnicky.sk

Vlastne by mali básnici mlčať a husle nemo oslavovať ticho.
Tanec pomaly skončiť a zlodej v mojom srdci by sa mal stratiť.

A ty v čiernych nohaviciach, čiernom zvršku a čiernych topánkach.
Si moja smrť, si moje svetlo, si jednoducho to po čom nariekam?

Ukrývaš sa v každej mojej molekule, vyrieknem ťa, zamlčím i dýcham.
Odtrhnem sa, len aby som zanechal tú cudziu masku zemi.

Život nás sleduje, v uliciach, zvieratá a obrazy na nás upriamujú zrak.
Očami, ktoré vidia čo konáme, vidia, čo naše pery nikomu neprezradia.

A ja sa rozpamätávam na ten starý sen, počas mladých, chladných nocí.
Kým si ešte úplne bola v mojej mysli, a tvoje meno bolo len šepotom.

V týchto dňoch, i keď sú to len noci, ťa držím skutočne v mojej náruči.
Bojazlivo, že niečo skazím, a pritom tak pevne, aby si viac neunikla.

Moje srdce tancuje v klietke, keď mu tvoj hlas svoju pieseň spieva.
Rýchlymi, hlučnými krokmi, tancuje rytmus, ktorý ty udávaš.

Sľúbil som smútku o nej dnes pomlčať, a potom odišla.
Jeden z nás klamal, ona a samota prebývajú znovu v rozlúčke.

Smejú sa skoro tak ako my, znejú skoro ako my, ale bozkávajú sa úplne inak.
Drahá, vezmi moju hlavu jemne do tvojho náručia a drž ma pevne.

Ukry ma pred tým ránom, keď odo mňa odídeš,
zataj ma pred tým, čo je vo mne a nechaj ma snívať.