Basnicky.sk

nickmyname49  Zobraziť/skryť lištu autora

Navždy, Tvoj najvernejší

Uplietla si ma z páru rukavíc a klbka bavlny. Boli to úžasné chvíle. Kedykoľvek si mala čas, trávila si ho so mnou. Pri mne si sa smiala na novej komédii, plakala pri ďalšom romantickom filme s typickým happy endom, o ktorom si vždy snívala a on neprichádzal. Najradšej som však mal horory. Vieš koľkokrát si si ma pritisla tak pevne k hrudi, že som ťa mohol celú cítiť? Počítal som to, presne 38-krát!

Ako som rástol, bol som ti stále milší. Dokonca sme sa obdivovali aj v zrkadle. Ty si obdivovala mňa a ja teba. Bola si mi všetkým, čo som mal, preto som ťa chránil ako sa len dalo. Najmä ten chlad ti nesmel ublížiť. Kedysi môj hlavný nepriateľ, ale teraz...
Chystala sa prvá skúška. Dospel som a ty so mnou. Myslel som, že odolávať zime bude ťažké, ale tvoje teplo ma presviedčalo o opaku. Aspoň cez deň...

V noci... nemal som rád ich trávenie v samote. Odložený medzi tými obyčajnými handrami. Viem však, že by ma teraz nikto nechcel. Pod perinou je ti príjemne aj bezo mňa. Už som si na to zvykol. V živote si treba zvykať na mnohé veci, ktoré nám nie sú po chuti. Na druhej strane, keď si to tak vezmem, náš spoločný čas bol vždy taký vzácny aj práve vďaka tomu, že sme na sebe neboli nalepení stále. Ale... kiežby. Aspoň by som ťa nestratil.
Podľa kalendára, čo máš na stene som zistil, že je práve Silvester a teplomer za oknom ukazoval 15 stupňov pod nulou. Vedel som, že ma zoberieš von. Bol som tvoj najvernejší priateľ spomedzi všetkých tých umelín. Bol som pre teba ten pravý. A plánoval som ti pripraviť krásne vyznanie presne o polnoci pod hviezdami a zábleskami ohňostrojov. Tvoje obľúbené, romantické, snáď splnený sen.

Zostávalo mi ešte niekoľko minút a vtedy ku mne zvonku preniklo svetlo. Najskôr to vyzeralo tak, že ti je iba príliš horúco a chceš si k sebe pustiť troška chladného čerstvého vzduchu, ale potom... uvidel som ho ako ťa drží. V jeho očiach sa odrážala len jedna myšlienka: Pohrať sa s tebou a odkopnúť. Neviem prečo si to nevidela, neviem prečo si mu dovolila dotknúť sa ťa, neviem prečo... Sledoval som celé to divadielko a chvíľu som sa nezmohol ani na mäkké f. Klamal ťa predsa! Tak veľmi klamal!

Bola si šťastná, videl som to, cítil. Všetka energia v tvojom tele prúdila ako pri oduševnenom tanci, keď nevnímaš nič iné len hudbu. Naozaj... nevnímala si nič iné, len ten skvelý nový pocit, že nie si sama, že si ťa konečne niekto všimol. Lenže... zobral ťa do svojej vlastnej hry. Bol hercom, scenáristom aj režisérom. Nič sa neudialo bez toho, že by to on sám nechcel...
A tak prišla polnoc. Nebo ožiarili svetlá a výbuchy rôznych farieb, rozmerov... a vy ste sa pobozkali. Srdce ti išlo vyskočiť, dala si do toho všetku lásku, všetok cit, čo si si chystala pre toho pravého... Mal som to byť ja...

Medzitým sa čiastočky síry po vybuchnutých delobuchoch zastavovali na mne. Nemal som inú možnosť ako ich prijať a mlčať. Veď si bola taká šťastná, práve si prežívala svoj dávny sen. Niečo ti zašepkal do ucha a ja som v tom chaose všetkých možných zvukov nepočul ani jednu hlásku. Náhle ste sa obaja pohli a ja som si myslel, že je aspoň natoľko slušný, že ťa odprevadí domov. Mýlil som sa... Vzal ťa do svojho auta (typická Oktávka, zrejme od jedného z rodičov) a zamieril ani neviem kam. Mám ten dojem, že sme precestovali asi 6 kilometrov, boli sme v inej obci. Zastavil pri nejakom dome. Začínal som mať o teba strach. Ešte nikdy si nešla s nikým cudzím v aute a už vôbec nie tak ďaleko od domova bez toho, že by si niekomu dala vedieť. Čo sa to s tebou dialo?

Vystúpili ste... On zamkol auto a ty si sa presunula opäť k nemu. Prišli ste ku dverám, odomkol, zažal svetlo. Hneď ako si sa vyzula a vyzliekla bundu, zamkol vchodové dvere a urobil to isté, čo ty, akurát s tým rozdielom, že bundu hodil o zem a topánky takmer vykopol z nôh. Pozval ťa do izby. Alebo... lepšie povedané, dotiahol ťa tam svojím, zrejme neodolateľným, šarmom. Neznášal som ho! Od prvej chvíle, ako som uvidel v jeho očiach jasný zámer. Tá sviňa sa ťa začala dotýkať. Sadli ste si na posteľ a hovoril ti samé lacné lichôtky. Uverila si mu každé slovo...

Začínal som si uvedomovať, že mi ulica pridala na hodnote sírnatým pachom. Zacítila si ho aj ty a hodila si ma na podlahu. Len tak, ako keby som nič neznamenal. Nič viac, iba kus zapáchajúcej handry, ktorý ťa obťažoval už len tým, že v danej chvíli existuje. Snažil som sa brániť ešte kým sa dalo. Nemohol som dopustiť, aby ťa dostal. Po pár sekundách boja ti so mnou pomohol aj on. Dotkol sa ma. MŇA! To si mohla iba ty, to si robila iba ty... Pamätám si ako som raz sľúbil, že ťa ochránim pred hlavným nepriateľom, chladom. Ale to som ešte dobre nepoznal svet...
Niekto na mňa stúpil. Už ma nič nebolelo, všetky sily a pocity sa zo mňa vytratili ešte pred tým, ako si okúsila trpkosť osieho medu. Áno, teraz už dobre vieš, že to nebolo nič sladké. Zneužil ťa, zneuctil, vysal život, krásu, ilúzie a sny o láske! Bolo neskoro plakať, príliš neskoro. Potichu si sa obliekla, našla kľúče, odomkla a utiekla do svitania.

Išiel som s tebou. Neplakala si, len si sa triasla a moje teplo ťa nehrialo. Viac som však nezmohol, aj keď ma to zabíjalo, ničilo, trápilo. Chcel som sa roztrhnúť na kúsky, keď už môj život nemal zmysel. Neochránil som ťa pred ničím. Pred ničím!

Ešte stále som smrdel. Ako nejaký odporný tchor. Nedobrovoľne som nasal aj pach v tom dome, v tej prekliatej izbe a ty si to cítila. Prešla si celú cestu až domov, bez akejkoľvek emócie a pred bránou si si uvedomila, že zo seba musíš všetko dostať. Nikto si nič nesmie všimnúť. Veď si bola iba prespať u kamarátky a vonku po dvadsiatej druhej si už nemala čo robiť. Ja by som ťa prezradil väčšmi než čokoľvek iné. Bezmyšlienkovite, s mechanickou presnosťou si si ma zobliekla a natrhla, aby to vyzeralo, že sa to stalo pri nejakej detskej hre, keď si náhodou prestala dávať pozor a zachytila si sa o niečo, o nejaký drôt alebo možno spadla. To je jedno. Je to absolútne jedno, lebo rodičia ti uveria. Naozaj ma už nič nebolelo, keď si ma zahadzovala do koša. Naozaj nič...

Iba ty.

Posledná aktualizácia: 10. 1. 2010 01:10
Dátum vloženia 10. 1. 2010 01:08
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2921
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Biela_ruža



    mam sa opakovat??
    jedine co este doplnim, ten nazov do toho presne zapada...

    10. 1. 2010 12:31
  2. ANAKIEN_SELLPREST

    Ak si prežil tieto pocity aj v skutočnosti je mi to veľmi lúto... ale väčšinou to už tak býva... to čo je vysnené v našich očiach... nevidí ten druhý... i keď nie vždy to musí byť pravda (kolkokrát môže robiť aj doprieku, alebo má pocit že ty niesi ten pravý, že má na viac... i keď to všetko môžeš dať iba ty, roztopaše, atď., ..., atď.)... krása pominie, a časom aj spomienky z blednú (veď to pozná skoro každý) ... a čo emócie... tie kde bolesť cítiš pri zovreti, pri každom nádychu v zlomenom srdci... (heh a iné sprievodné javy napr. chemický deficit toho druhého,...,) či už jazvyčky menšie, vačšie, či ich je veľa alebo jedna veľká... všetko sú to udalosti, ktoré neodmyslitelne patria k našim životom...(skalamnia, prehry, radosti, byť štastný zo život a uvedomenia, že sme...atď je ich nekonečne veľa tak isto ako aj pocitov ktoré kolkokrát neviem ani definovať...) no, ale najhoršie je že tie zaporné udalosti, pocity si človek pamätá najviac a najdlhšie... lebo silný emočný (nazvymeho) šok sa do pamäte vrýva najviac... dosť bolo kvákania ...kvak kvak ... mal som to chuť napísať po prečitaní tvojho diela a za chyby a svoj skromný názor sa ospravedlňujem ak sním niekto nesuhlasí...

    10. 1. 2010 13:08
  3. lajko71

    budem možno netaktný príbeh je srdcervúci ,ale niečo my chýbalo po technickej stránke silne tam cítiť ,že si básnik,chýba tomu hlas rozprávača nedokážem to vysvetliť slovami prepáč mi Vlado ale inak fajn

    10. 1. 2010 13:41
  4. AvRiL_GiRL

    Väčšinou nehodnotím diela. Či už preto, že ma nezaujmú alebo preto, že sa necítim na hodnotenie. Sama nie som taká dobrá aby som riešila ostatných. Ale toto sa mi fakt dobre čítalo.

    10. 1. 2010 18:36
  5. nickmyname49 (napísal autor básne)

    Lucka, thank you very veľa múch ...
    Peťo, ďakujem ti za komentár, čítal som si ho už včera a aj som rád, že si to tak rozpísal, dosť vecí si opísal tak, ako to občas býva a ja súhlasím... pocity sú skutočné, ale príbeh je vymyslený
    Vlado, máš v podstate pravdu, je to taká pocitovka, nezameriaval som sa na technickú stránku takmer vôbec, písal som a písal a písal a všetko, čo som cítil.
    Kristínka, to si veľmi cením, že si sa odhodlala na komentár, ďakujem ti a myslím, že v pohode by si mohla aj častejšie

    11. 1. 2010 22:52
  6. predpolnocna a.

    chcem sa k tomuto trošku zastaviť..ak dovolíš...vložil si tam obraz..."vyprahnutosti"riskovalsi pocit ..tááákej obrazovej intezit,máš dobrú slovnú zásobu ,prerozprávanie deja ti plynie ,akurát poeticky povedané ...tá trýznivosť vlastného ducha...tam je a úprimne? S tebou niekto určite pôjde aj na koniec sveta , nickmy...tak s tým výsledným dojmom nesúhlasím zrelosť poézie je v tom,že sa nebojí riskovať.. , ale každopádne sem tam ti svedčí *** aj takto sa vypísať ...toť vsjo k tvojej próze

    12. 1. 2010 00:02
  7. predpolnocna a.

    chcela som tým povedať, že sa viac stotožňujem s tvojou poéziou..alebo táto téma ti asi nesvedčí ???? /to len v rámci tématiky/

    12. 1. 2010 00:12
  8. nickmyname49 (napísal autor básne)

    Ďakujem ti Kris . V próze sa nevyskytujem nejak často, ale asi sem pridám aspoň jedno dielo. V marci možno ešte jedno. Ako som povedal, toto bola taká pocitovka, kedy som to nechcel dať do básne, ale rozpísal som to celé ako vymyslený príbeh zo svojich skutočných pocitov. Snáď by niekto išiel so mnou aj na ten koniec sveta . Ale jednodznačne mám radšej poéziu

    12. 1. 2010 00:34
  9. predpolnocna a.

    vidíš ten rozpor? môj komentár k próze je rozpačitý...lebo práve útočíš na pocity...a potom mám v tom chaos,...ale v tom súhlasím, že nás ubíjajú vlastné pocity a stavajú na okraj.a som rada/tvojej poézii/ ..viac v nej dominuješ , aspoň, zatiaľ...

    12. 1. 2010 00:45
  10. Vieš čo? Nie.

    dla mňa dobrý nápad s tou prvou osobou takto....celkom fajn to bolo...len ku koncu sa mi to už zdalo trochu prehnané...už len ako hra na city...neviem ale, možno si to tak chcel, postupne to vygradovať...toľko len odo mňa

    28. 1. 2010 20:55
  11. bublinka8

    Dojímavé. Ak sa ti to stalo naozaj,tak je mi to lúto. Velmi pekne napísané a nechábalo ani napätie

    20. 3. 2010 23:31
  12. coralina

    uzasne a smutne zaroven...

    12. 4. 2010 16:51