Basnicky.sk

Odišiel. Odišiel tak, ako aj všetko s ním. Zobral každý kúsok zo seba, každý kúsok, ktorý by mi ho mohol pripomenúť. Zobral všetko okrem spomienok..tie nikdy nevymiznú. Nenechal mi jedinú stopu, pri ktorej by som aspoň vedela, že ešte je na tomto svete.
Každý deň sa topím v depresii. Nemám ani najmenší dôvod usmiať sa. Diera v mojej hrudi je taká veľká ako to, čo som cítila, keď tu ešte bol. Nikdy sa už úplne nezacelí...iba keby...keby sa vrátil. Ale predsa je vo mne ešte plamienok nádeje. Ale on...on neprichádza. Som bez neho už skoro pol roka. Jediná obľúbená činnosť, ktorú teraz najradšej robievam, je sedenie v mojej izbe a spomínanie...spomínanie na tie krásne chvíle, ktoré mi mohol ten človek dopriať. Nikdy som si nemyslela, že sa mi taká možnosť, mať toho nakrajšieho, najmúdrejšieho človeke na planéte, vôbec naskytne. Nikdy so si nemyslela, žeby si ten človek myslel, že svojim odchodom ma urobí šťastnejšou. Nie..neurobil. Práve naopak. Ako mu to mám dať vedieť? Nemám naňho žiaden kontakt. Naozaj je to tak, ako mi pre odchodom sľúbil. ,,Bude to, ako keby som ani nikdy neexistoval.“ To bola tá posledná veta, ktorá vyšla z jeho úst, keď môj život mal ešte zmysel. Kiežby vedel, ako sa trápim. Možno by zmenil svoj názor a vrátil sa. Moje srdce a tá bolesť v ňom mi aspoň pripomína, že bol skutočný. Len to ma drží pri živote. Spomienky a bolesť...