Basnicky.sk

Skrížili sa nám ruky.
Pobozkal ma.
,, Chutíš ako jablko! ´´
,, Možno to robí ten jablkový džús...´´ smejem sa
,, Napi sa ešte.. ´´


Snažím sa prejsť čo najtichšie okolo spálne. Už len pár krokov a som v izbe.
Ako na potvoru musí just tento kúsok podlahy pred prahom dverí rodičov vŕzgať hlučnejšie, než ktorákoľvek časť v našom dome...
Zrazu z dverí vyletí mama. Vlasy natočené na obrovských natáčkach a na tvári zázvorová maska na pleť.
,, Meškáš! Zase! To snáď nieje možné ako ty vôbec nerešpektuješ moje rozkazy absolútne ma ignoruješ nech robím čokoľvek a čokoľvek ti dám za úlohu úplne odflákneš alebo sa na to celkom vykašleš! Nemôžem uveriť aký si neskutočný egoista a vôbec nemyslíš na ostatných...´´
Jej prednáška sa opäť pretiahla na takmer celý večer. Ako obyčajne vedela plinule prejsť od neskorého príchodu až po to, že stále nedosahujem v škole chcené výsledky. Neviem ako to robí.... To je snáď nejaký dar alebo čo.
Po hodine a pol vstúpi do deja otec
,, Preboha, tak ju už nechaj, nevidíš aké chúďa dievča s teba vydesené? ´´
Asi narážal na to, že mám rúž rozmazaný po celej tvári . Smejem sa. To nebola mama.
Zatiaľ čo mama prebodáva otca vražednými pohľadmi on neprestáva a hovorí ďalej.
,, Všetci dobre vieme, že chodiť takto neskoro nieje správne, ale každý bol raz mladý no nemám pravdu? ´´
Zapájam sa do konverzácie.
,, Áno oco, veď ty máš vždy pravdu, vlastne si nepamätám, že by si niekedy urobil alebo povedal niečo nesprávne. ´´
Cítim sa strašne previnilo, že používam tento starý podlý trik, ale vážne nemám inú šancu ako sa s toho dostať bez trestu.
Otcovi sa dvíha hruď – očividne to zabralo.
,, Bež do izby ´´, škerí sa na mňa ,, ja to už s mamou vybavím! ´´
Uf , vzďaľujem sa a stále ku mne dolieha krik:
,,Ako to myslíš že ja to s mamou vybavím? Uvidíš čo s toho dievčaťa bude uvidíš! ´´ vreští mama.
,,Nina, Nina stoj! Aby si vedela dva týždne nikam nejdeš !´´
Nevadí.. On za to stál...


Cŕŕŕn... Cŕŕŕn...
Bežím k telefónu. Spadne mi a ja sa ho pokúšam zodvihnúť pričom si poriadne tresknem hlavu o stôl.
Udychčaná a ubolená zdvíham telefón
,, Haló? ´´
,, Áno? ´´
Do kelu, to je len Jakub.
,, Ako sa máš? ´´ pýta sa
,, Fajn...´´
,, Čo robíš ? ´´
,, Nič...´´
,, Hneváš sa na mňa? ´´
,, Nie...´´
,, S kým si to bola včera? ´´
,, Počuj, mám ešte veľa roboty, musím ísť ahoj. ´´


Cítim sa otrasne, sú to dva dni, a on mi stále nezavolal, čo je? V poslednej dobe mi ani nechutí jesť (hmm snáď to aj bude na niečo dobré).
Ako by nestačilo dosť, že mám vlastné problémy, celá rodina do mňa hučí aby som nechodila ako mŕtvola aspoň na tie sviatky. Ježiši, asi sa zbláznim.
Pripadám si strašne sama, a neviem sa na nič sústrediť ...
Dokonca ma už nebaví ani rýpať do brata...


Zasa mi zvoní telefón.
Neponáhľam sa... Je mi to jedno...
,, Hm? ´ ozývam sa oduševnene
,, Čo ti je? Nevolali sme asi nejak 3 dni . ´´ ozýva sa zmätene starší brat.
Strašné...
,, Hm, ja som si ani nevšimla. ´´
,, Len tak ti volám... Že ak si sama...´´
Aspoň , že niekto spomenie...
Škoda, že len Jakub...