Basnicky.sk

I.

Vchádzame do vlaku.
Slnko práve zapadá
a
napicháva okolitý svet na ražeň. Je horúco. Rozmiestňujeme sa na svoje pozície. Červené značky na podlahe. Nachádzame svoje miesto a zapúšťame korene do spráchniveného dreva. Vychádzajú z nás, pretínajú kožu a derú sa von. Krv v nich prúdi a napĺňa dušu vlaku.
Korene láskajú drevo pod nami. Zväzujú nás. Zápach kovu. Jazyk prilepený na pery
a
pokožka vyblednutá
žiarom budúcich dní.
Škripot.
Koľaje brniace v tvári.
Slnečné lúče kráčajú
z tváre na tvár.
Rozostavené figúrky.
Vlak sa dáva do pohybu.


II.

Nezastavujeme.
Motory stíchnu.
Rozhadzujú sa siete.
Nastupujú ďalší pasažieri.
Blúdia v polotme vlaku a hľadajú svoje značky, narážajú jeden do druhého,
v snahe nájsť svoje miesto. Nehybný. Meravý. Korene sa z nich vymrštia a zovrú ich. Slnko prestalo zapadať.
Smäd.
Ozýva sa hlad. Vlak uháňa vpred. Iskry letia vzduchom a pichajú do nás s vervou tetovacích ihiel. Svetlo. Ideme dlho. Vonku sa mihajú ľudské tváre. Predstieraný des
správnych výsledkov rovníc
vo svete mimo nás.
Začína tu byť tesno.


III.

Cesta sa zdá byť nekonečná.
Odrazu je tu plno ľudí. Tlačia sa na seba. Ich korene sa vlnia nad našimi hlavami,
nemajú už kam rásť,
preliezajú von a
pchajú sa mimo priestor.
Miešajú sa. Dýchajú na mňa. Pot. Slzy. Moč. Úsmevy a oči. Telesné pachy. Žalúdočné šťavy. Smäd. Skysnuté víno. Hlad. Pokazený závin pokrytý plesňami. Lampión svetla stále leží nad kopcami. Šerosvit pred mojimi očami. Okolie poblikáva, akoby sa vybila žiarovka. Pripadám si otupený. Nadrogovaný vlastnou značkou, vlastným miestom. Vlak sa ženie dopredu. Je napchatý na prasknutie. Moja pokožka svieti ako ohňostroj. Ľudské končatiny vytŕčajú z okien. Ruky mám sinavé. Hlavy, ruky, nohy sa vnárajú do stien vozňa a víria vonkajší vzduch. Koža ma páli. Vozeň pripomína ďalšiu obrovskú bytosť s miliardami končatín a hláv. Kosti mám rozvarené v polievku ničoty. Ľudia do seba narážajú. Syčia na seba. Krv za nechtami,
hrsť vlasov v dlani.
Ja zotrvávam
na svojom mieste.
Nedokážem sa pohnúť.
Nejde to.
Nepúšťajú ma.
Vzduch neexistuje.


IV.

Pokračujeme.
Slnko svieti jasnejšie než kedykoľvek predtým. Nocou sa nesie kvílenie. Korene sa vlnia ako chápadlá a bojujú medzi sebou. Svetlá prebleskujú. Zotrvávam na svojom mieste. Moje korene sú pevne zapustené v značke. Cítim na pľúcach hroznú ťažobu. Ľudské telá ma pohlcujú
a zabraňujú mi
v dýchaní
vybuchujúcich molekúl. Ľudia opúšťajú svoje značky. Trhajú korene,
ktoré pri tom hlasno škrečia.
Behá z toho mráz po chrbte. Lozia po sebe. Noha v oku druhého. Hlava v žalúdku. Sápu sa po mne. Pokúšam sa ich odháňať, ale je to márne. Čoskoro sa sami dávajú na ústup. Fľaštička so Slnkom sa prelieva do kávy noci. Cesta pokračuje. Cieľ je blízko.
Iskry.
Mená vyrezané v dreve.
Chápadlá.
Pot.
Slzy.
Úsmev
a
ústa plné hadov.
Pach zvratkov a výkalov.
Obrovské škvrny vlniace
sa vo vozni.


V.

Niektorí zošaleli.
Zabili jedného starca. Vytrhli mu ruku, ktorou prenikal cez steny vlaku a rozomleli ju na piliny. Podávali si jeho tepny a vešali si ich na krk. Potom sa vrhli na jeho hlavu. Pili jeho krv. Ani len nezastonal. Nie je mi dobre. Cítim sa ako kostra škvrny, alebo toho jablkového závinu ktorým som býval než som do vlaku nastúpil. Slnko nezapadá. Bodá ma v očiach. Deň a noc splývajú v jedno. Myslím, že je sobota. Všade sú piliny prekvitnuté krvou. Snažím sa nenapiť. Krk mám bičovaný smädom. Hltajú toho človeka. Oblizujú si pery. Žerú jeho vnútro,
jeho číslo,
jeho dym.
Bojím sa ich. Vrhajú po mne lačné pohľady. Ich oči svietia v okolitej polotme. Odráža sa v nich noc. Dupú po sebe navzájom. Korene zapichávajú do tiel blížneho svojho. Požierajú samých seba. Ako hmyz. Snažím sa na to nedívať. Páchne to tu smrťou a zlobou. Pach zveriny. Ľudský. Mizne zo mňa všetka energia. Chytám ju do krčných tepien a posielam späť do tela. Ale veľmi to nepomáha. Šero nám nedá spať.
Korene objímajú moju značku.
Oči mám zavreté a
vidím na nich
odrazy svojich myšlienok
– v budúcnosti –
dávno spálených.


VI.

Kašovitá masa rozdrvených tiel pod mojimi nohami. Viac priestoru. Pľúca opäť pracujú. Zostalo nás asi dvadsať. Po kolená v rozdrvených ľudských telách a zosušených korienkoch. Nehýbeme sa. Všetci ostatní práve ožili, len my sme ostali po smrti. Miesto žalúdkov máme pece s horúcimi uhlíkmi,
ale napriek tomu sa tej
rozomletej masy
pod našimi nohami
nedotýkame.
Až príliš zapácha bravčovinou.
Korienky sa stále vlnia,
v posmrtnom kŕči.
Vlak vchádza do širokej brány.
Pozeráme po sebe.
Spomaľuje.
Opustíme svoje miesta.
Vydržali sme svoju smrť.
Šach mat.


VII.

Dvere sa otvoria. Svetlo. Slnko súložiace s mesiacom! Horúce semeno ich spojenia nás v momente zapáli a mi horíme. Koža na našich telách už dávno vyschla a vyparila sa. V jej záhyboch možno nájsť kúdoly hniloby a kocky dymu. RAUS! kričí niekto. RAUS! Znova a znova. Plamene slnka žerú naše schránky. Jazyky. Sme papiere. Sme chodiace pochodne. Chybné čísla. Rovnice s kolieskom navyše. Náš život sublimuje. Mení sa. Pretvára. Stávame sa súčasťou kopy pilín s krvavými škvrnami. Hlasy sa vrhajú priamo k nám a hodujú na nás. Pchajú si nás do úst, namiesto zubov majú stádo škorpiónov a žujú.
Naše nechty horia,
zuby a hlavy nám plávajú
vo formaldehyde.
Sme poškodené spínače,
korene vytrhnuté zo značiek...
čísla v cieľovej rovinke,
niekde tam,
za krivkou nekonečna.