Basnicky.sk

Poznáte to. Otvoríte ráno oči a prvé čo vás napadne, nie je myšlienka na vašu lásku, ale ísť na záchod. Tak vstanem, a svižným krokom s jemne nepríjemným pocitom kráčam na záchod. V polovici cesty sa však musím náhle otočiť. Zo zdanlivo krátkej cesty sa náhle stane boj o sekundy. Zabudol som totiž na svojho neodlúčiteľného sprievodcu, mobil. Musíte totiž vedieť, že bez neho na záchod ani nejdem. Nie preto, že by som bol na ňom závislý , ale kvôli hrám, čo v ňom sú. Tak sa teda ponáhľam pri posteľ a rýchlo si beriem svojho spoločníka do ruky. Asi mi to ide s mobilom lepšie. Ráno.

Zisťujem, že v chladničke okrem džemu a jednej paštéty nič iné nemám. Je to neklamný naznak toho, aby som zašiel do miestneho obchodu na nákup. Takže raňajky odkladám na neskôr. Kto by mal chuť na džemovú paštétu?
Obchod nie je ďaleko. Kráčam po chodníku medzi činžiakmi a rozmýšľam, koľko dôchodcov mi dnes ráno bude robiť „živé prekážky“ medzi regálmi v obchode. Dnes to tipujem tak na pat, alebo šesť.
Môj tip sa potvrdil, ba čo horšie, dnes je nedeľa a k môjmu šťastiu práve k obchodu dorazil autobus plný „živých prekážok“ idúcich z kostola.

Vravím si, že toto môj nedeľný optimizmus nepokazí a smelo som sa vybral cez dvere polepene inzerátmi do obchodu. Prvá prekážka predo mnou. Elegantne som sa jej vyhol ladným manévrom a zamieril k regálu kvôli ktorému žijem. Rožky. Áno, som rožkový kráľ a som na nich závislý. Nedokázal by som si život bez nich ani predstaviť. Vyhol som sa druhej prekážke v sivom plášti, potom tretej, pozdravil som prekážku susedu a najkratšou cestou zamieril k mojim rožkom.

Vedel som, že tá nedeľa nebude až taká krásna ako som si myslel. Hneď tri živé a jedna položivá prekážka s veľkými nákupnými košíkmi vytvorili obranný val pred mojim cieľom. V očiach mali jasne napísané, že obchytkajú všetky rožky a vyberú si len to prvotriedne zbožie. Sklamanie v mojich očiach sa v tom momente dalo porovnávať jedine so sklamaním pätročného chlapca, ktorý nedostal svojho obľúbeného superhrdinu pod stromček. Rozhodol som sa teda vyčkať. Po 15 minútach obchytkávania a zneucťovania môjho oltáru som podišiel bližšie a našiel som si našťastie 10
ešte nevinných rožkov. Možno si teraz o mne myslíte, že som nejaký čudák. Vedzte, je mi to jedno. Rožky sú rožky.

Cesta k pokladni prebehla v poriadku. Využil som totiž uličku s orieškami, ktoré prekážky neobľubujú kvôli ich tvrdosti, takže tam nikoho nebolo. Zrazu sa na mňa usmialo šťastie, zbadal som voľnú pokladňu. Samozrejme nie je všetko zlato čo sa blyští. Za pokladňou stála totiž odporne premaľovaná blondína. Ono by to samo o sebe nebolo ani také zlé, ale usmievala sa na mňa. Príjemný pocit z rožkov sa rozplynul ako dym v silnom vetre. Znervóznel som z toho ako sa na mňa usmievala. Nebol to hocijaký úsmev. Stále sa na mňa pozerala. Snažil som sa rýchlo zaplatiť a zmiznúť odtiaľ. Márne. Bola na mňa dobre pripravená. Došla jej páska v pokladni a tak si ma tam podržala ešte nejakú minútku. Bola to náhoda? Ten špecifický úsmev jej z tvare stále nezmizol. Pripomínala mi cirkusového klauna. Začal som pomaly nenávidieť náš miestny supermarket. Konečne som odišiel.

Po návrate domov som sa snažil spamätať sa a zabudnúť na toho blonďavého klauna. Aj keď nohy mala dobré. V tom momente ma naplo, keď som si uvedomil, čo som si práve pomyslel. Sadol som si za stôl. Vďaka rožkom som sa cítil ako kráľ. Moju náladu umocňoval fakt, že som mal na výber medzi paštétou a džemom. Keďže bola paštéta už dlhšiu dobu otvorená, mala obschnuté kraje. Vybral som si teda džem. Natrel som si rožok. Zahryzol som. Naplo ma druhýkrát počas dnešného dňa. Džem bol nádherne plesnivý. Čudujem sa sám sebe, že som si tu krásnu šedo - zelenú pleseň nevšimol. Na čo myslím? Spýtal som sa.
Bilancia znela, deväť rožkov. Našťastie mi ostala ta paštéta. Nebolo jej veľa a bola obschnutá, ale napriek tomu mi spríjemnila a zachránila nedeľné ráno. Milujem rožky.