Basnicky.sk

Bola jednou z tých, čo stratili zmysel života. Ale prečo? Na toto ani sama nenachádzala duchaplnú odpoveď, ktorá by dokázala zodpovedať všetky nevyriešené otázky. Vôkol ju obklopovala len samota, ticho, prázdnota. Nič čo by jej mohlo napĺňať mladú dušu, opantanú na prvý pohľad skazeným životom. Zišla z cesty určenej nemilosrdným osudom, kráčajúc ďalej, no netušiac kam. Myšlienky ju viedli hlboko do zabudnutia ľudskej pravdy o živote. Všetci najbližší sa jej akoby čírou náhodou vyparili spred očí, ktoré viac nevidia lásku a túžbu, očí, ktoré dávno zabudli dobrosrdečne hľadieť do duší priateľov. Ostala sama na pokraji zrútenia svojej nepotrebnej existencie. Nepotrebnej? Nuž, áno. V jej mysli sa už nevynárali žiadne myšlienky, nádeje. Radosť, šťastie, zábava. Všetko je fuč aj so slzami smútku sa celé jej JA odplavilo kamsi do zabudnutia. V nepovšimnutom kúte tak kľačí sama a spolu s ňou jedna veľká ničota. Na stene visia zaprášené hodiny, ktoré spolu s polnocou odtikávajú koniec všetkého. Koniec. Tak jednoduché slovo a pritom v sebe nesie toľko významov, až by človek nedokázal uveriť, že je to možné. Z jej pohľadu znamenal koniec všetko. Vždy je to tak. Všetko alebo nič. Ona už nemala čo stratiť, nežila, len tak prežívala zo dňa na deň, trčiac v tichu a samote ako bezduchý list povievajúci v jarnom vánku. Sama seba už nepokladala za ľudskú bytosť s citmi. City, ach. Na prvý pohľad tak krásne slovo. Ale čo všetko v sebe nesie? Väčšinou len utrpenie. To oni boli príčinou jej vnútorného zrútenia. Navonok sa všetko zdalo byť fajn. Ľudia sú totiž strašne povrchní. Len málokto dokáže nazrieť do hĺbky tak prenikavej, no predsa tak zraniteľnej ľudskej duše. Navonok úsmev na perách, no oči zostávajú temné. Sebeckosť nepozná hraníc a ona to vedela. Nemala sa komu vyrozprávať, už tu viac nebol nik, kto by si vypočul jej tiché volanie o pomoc. Nik, komu by sa vyplakala na ramene. Vedela, že by jej tým možno padol veľký kameň zo srdca, no nechcela nikoho zaťažovať svojimi problémami. Bola uzavretá, sama so sebou. Tušila, že raz všetko vypukne a ona sa tohto pocitu úzkosti zbaviť musí. Ale ako? Mnoho možností jej hmýrilo hlavou, pričom žiadna z nich nemala šťastný koniec. Áno, ten koniec, ktorý som už spomínala. Nastal. Musel raz nastať. V lúči mesiaca sa jej pred zachmúreným pohľadom zaleskla ostrá britva. Má to spraviť, alebo nemá? Je tu ešte niekto, kto o ňu stojí? Je tu niekto, kto k nej bude niečo cítiť? Nie. Odpovede na všetky otázky mala zodpovedané. Bola s tým zmierená. Všetky starosti sa akoby náhle vyplavili z jej tela s prúdom životodarnej tekutiny. V akoby spomalenej dimenzii sa jej čas vracia späť. Všetky spomienky, priatelia, známi, rodina. Dôvody, ktoré zahubili zakrslú dušu mladého dievčaťa. Ľudia. Tí sú príčinou zla. Vraví sa, že Boh stvoril ľudí, aby si navzájom pomáhali. Boh? Čisto číry vymyslený druh nadpozemskej existencie, či skutočnosť? Každý z nás si počas života vytvára svoj vlastný obraz. Veď život je vlastne len krátke mihnutie oka. Každý hľadá svoj zmysel bytia. Ona ho nenašla a tak padla z posledných síl na chladnú zem. Posledný krát jej hmlistým zrakom preletel lúč mesačného svitu. Viečka jej oťažili, posledný výdych, tma. Tma. To je to, čo tu nakoniec po každom zostane. Nič. Fotky? Nie. Spomienky? Nie. Všetko sa vytratí. Ona konečne našla svoj pokoj. Duša vyviazla z uzamknutej telesnej schránky. Konečne je voľná. Veď o tom predsa vždy snívala. Byť neobmedzená pravidlami. Dosiahla čo chcela aj za cenu straty života. Lenže čo je to život? Podľa mnohých je to asi ten najťažší trest a my sme len jeho väzni. Predsa sa vždy skončí smrťou, či chceme, alebo nie....