Basnicky.sk

Pýtam sa prečo po priepasti kráčam,
a neďaleko ruža kvitne, ja však iba v tŕňoch nežnosť hľadám,
prečo tú ružu nemôžem mať vedľa seba,
tá je však preč a preto tú otázku kričím do neba.
Neviem či sa už vôbec úsmev rozleje po tvári,
dosiahnuť tak na mesiac čo svojím svitom všetko rozžiari.
Neviem či tá žiara bude večná,
pýtam sa či tieto verše číta tá slečna.

Nemôžem viac iba cez poetizmus lásku sľubovať,
však potom si kladiem otázku, či to nebudem ľutovať ? ,
neviem či je správne sa takto trápiť.

Neviem či sa nemám v slzách utopiť,
rozmýšľam nad tým a cítim toho moc,
chcem s tebou v objatí spať každú noc.

Prepáč mi, že ťa svojím veršom zraňujem,
ja chcem iba TEBA, to sľubujem.
Zlatko si malé mäkké čiči,
pýtam sa prečo ma táto poézia vnútorne ničí,
tvoje oči sú plaché ako kroky lane,
a ja by som dokázal aj umrieť za ne,
ale viem že nikdy na dušu moju ty nepoložíš svoje dlane,
v tých dlaniach ja hľadám mäkkú skrýš.

A tie ruky sú nežné ako plyš,
v tých rukách dokážeš citmi nežne triasť,
a v zapätí ako mača smieš tíško priasť.

Mám pocit, že sme ako anjel s diablom v 1 tele,
neviem sa tým pocitom opojiť...hmm je to skvelé,
i keď sa mi občas natíska na pery jedna otázka.

Tú čo kladie PRIATEĽSTVO keď ho stretne LÁSKA,
Pýta sa láska priateľstva: "Čo tu robíš, keď som tu ja?"
A priateľstvo len ticho odpovie:
"Som tu, aby som utieralo slzy, ktoré ty spôsobíš."
Možno tá otázka pôsobí ako zvädnutý kvet na lienku,
ale treba dodať, že Leonardo da Vinci raz povedal jednu peknú myšlienku :
„Maliarstvo je poézia, ktorá je videná ale nepočutá
a poézia je maliarstvo, ktoré je počuté, ale nevidené.“
Preto sú tieto verše do 1 sonetu uvité.