Basnicky.sk

Že prekrásny deň, každý povie ti,
No ty máš v srdci iný zmätok,
Všetko čo dosial krásne bolo,
Odfúkol silný vietor.

Snažíš sa, naháňaš ten odviaty prach,
Ale on je rýchlejší,silnejšie ma krídla.

A tak zastavíš, sadneš na ľuďmi podupanú zem,
Rozmýšľaš, plačeš, strácaš síl a nie je nik, kto by ti pomohol.

S myšlienkami trápiš sa, láska ti tak chýba,
Cítiš sa ako opustený dom, čo prázdnotou zíva.
Chytáš sa každej slamky, no aj tá sa láme pri tvojom dotyku.

Opustená duša hľadá pokoj, hľadá ten dávno zabudnutý raj,
No namiesto toho bezvládne telo odnáša ťažký žiaľ.

Či azda nenájde sa nik, kto by tej stvore pomohol???
Ruku nežne ruke podal a povedal som s tebou...
Či musí duša nevinná na krídlach strachu umierať???
Bez pocitu šťastia a pochopenia...

Zapadlo slnko, mesiac rozprestrel svoj závoj,
Ticho sa šíri bezbožnou krajinou
Zranená duša naposledy vzdychla a nechybne ostala ležať.
Už nik jej nemôže utrieť slzy, tie dávno zmenili sa na prach,
Ostalo telo bez duše a tichý odkaz na perách:
Prečo dovolíte zraneným umierať......??