Basnicky.sk

I.
Som v pekle
a dívať sa hore znamená prehrávať ešte viac,
kúdoly prachu a ohňa berú mi zrak,
končatinami prúdi mi vriaca vzorka krvi.
Počúvam ten praskot, desím sa telesnej neprítomnosti
a prešľapujem z členka na koleno.

II.
Už nie som v pekle,
nestarám sa o teplotu vzduchu,
prezerám si svoje spomienky
a prinavracia sa mi svetlo do očí.
Doteraz z nich tiekla len voda,
čo zachraňovala unikajúcu bolesť.

III.
Som späť v pekle,
rozštiepili sa atómy sĺz,
explózia rezonuje na ceste medi srdcom a rozumom
a spamätuváva sa z úderov na veži.
Bláznivým úletom odzvonilo,
posypaný štrkom usínam.

IV.
Už opäť nie som v pekle,
straty sú rovnaké ako naposledy,
nerozpoznávam svoje zmýšľanie
a uprene hypnotizujem stádo zamračených prežitkov.
Pozastavujem myšlienkové kontá,
odvaľujem balvan zmyslov.

V.
Nie som nikde,
som súčasťou málo reálnych víchric,
nepotrebná zložka morskej hydrosféry,
som kôrkou chleba prilepenou na strome,
vychýlená úľava,
prázdny obal vhodený do vzduchoprázdna.

VI.
Ešte stále nie som nikde
a nemení sa vôbec nič,
nefungujúce naďalej zapadá prachom,
chcené ostáva stále mimo prítomnosť,
fungujúce balansuje na výslní s nechceným
a ja, hoci chcem, nefungujem.

VII.
Už niekde som,
cítim v blízkosti nenaplnenosť túžob,
preskakujem kôpky upravenej závisti,
skvelo blednem
a požičiavam si prepotené brnenie,
postupujem, aby som získal, no ja strácam.

VIII.
Ešte stále niekde som,
poddávam sa turbulenciám smerov,
oživujem svojich päť zmyslov
a rozpínam sa cez všetky obmedzujúce zákazy.
Začínam registrovať,
vybavuje sa mi silné svetlo.

IX.
Už znovu som v pekle,
krčím sa pred vzlykajúcou oranžádou,
po niekoľkýkrát strácam vnemy,
kolíšu mi parametre,
lepím si naspäť odkväcnutú časť líca
a blúznim.

X.
Opäť nie som nikde,
skúšam všetko vrátane seba
a neobyčajné nič mi neodpovedá,
neobrátim sa na nič, ktoré nevie nemať,
odlúčim mŕtve od tvrdého,
nesmiem tomu nepodľahnúť.

XI.
Kde som?
Možno nie som,
keď niekde neviem byť a nikde byť viem,
asi som niekde nikde
a to obklopujúce nič zrejme nikam nevedie,
veď nikde byť a niekde nebyť nie je nič.

XII.
Prečo som?
Keď ma vlastná myseľ dezinformuje,
pľuje mi lacné nepravdy do môjho sveta
a všetko na blízku
vyvracia mi kmene potrebných ideí
a otesáva zo mňa časti nádeje.

XIII.
Som?
Fyziologicky nepopierateľne existujem,
môj duševný rozmach sa mieša s úpadkom,
ale čo si vlastne chcem ešte povedať,
keď sa tak skvelo poznám
a medzi otázkou a odpoveďou nerobím rozdiely?

XIV.
???
Už sa postupne nachádzam,
ležiac na chodníku v oblasti odbytíšť,
hlava v mláke, ruky pod telom, nohy poprekrúcané,
žiadny pohľad podopiera nedefinovateľné pocity,
skomoleniny reality poletujú popod hranicou mojich možností.

XV.
Niekde nie som a nikde som,
niečo neviem a viem nič,
niekto ma miluje a nikto nemiluje mnou milovaných.
Po každom vlastnom úteku je potrebné znova sa objaviť
a niekde nikde si opäť hľadať svoje miesto.