Basnicky.sk

Oči plné pokorenia
upieram do zatratenia
a čakám na zázrak.

Dlaň k tvári ti zdvíham,
na posteľ si líham,
čakám na zázrak.

Odmietaš dotyk vábivý,
vraj sme už navždy skončili,
zázrak neprichádza.

Domček z karát rúca sa,
na dvoje srdce trhá sa,
čas zázrakov pominul.

V duši mi zhasol lúč,
zahadzuješ hrdzavý kľúč,
dvere zatváraš.

Sivý chodník točí sa,
v potoku voda skalí sa,
začína pršať.

Vetry si šuškajú,
nohy sa motajú,
vlasy mi bijú tvár.

Vo vnútri beznádej,
rozprávka nemá dej,
skončila.

Čas plynie pomaly,
ja kričím "pomôž mi",
nepočuješ.

V kúte schúlená
hlava pobláznená
narieka.

Slzy mi pália tvár,
moje srdce bol len dar
odmietnutý.

Na kolenách kľačím,
všetky fotky ničím,
bolí to.

Do steny búcham,
päste zovreté mám,
nepomáha.

V myšlienkach otázky
na život bez lásky
víria sa.

Slnko ma pohládza,
spomienka sa vytráca,
usmejem sa.

Liečia sa mi rany,
vstávam na nohy,
znovu chodím.

Pozerám na nebo,
nič sa nezmenilo,
čakám na zázrak.