Basnicky.sk

Smrť ti mrazivý bozk uštedrila
a tvoje kroky do záhrady smrti zamierili,
kde len vetrýk robí spoločnosť mŕtvym.

A len s tvojimi vlasmi sa hral
a mesiac svoj tieň vrhol na končiare tmavých katedrál.

Cez hustú bielu hmlu sa jeho lúče prepletajú,
sú nenápadné,také mučiace a iba jedno telo tu hľadajú.

Už len hmlisto vidno obrysy tvojej tváre a tie oči plné smútku,
čo strácajú svoj lesk pri posteli v kamennom chládku.

Necháš sa niesť bosá po vlhkej zemi.
Sama,opustená a iba kostry spomienok ti spoločnosť robia.
A Ty čakáš,kedy sa zbavíš strachu večného zatratenia.

Odišla si tam,kam nemôžem za tebou,
odišla si a iba spomienky zanechala za sebou.

Odišla si na miesto,ktoré živý nikdy nenavštívy,
do zeme smútku,do zeme,ktorá sa od tej našej líši.

Tam ti iba dobrú noc havraní škrekot zaželá
a trpký hlas modliacich,ti uspávanku pošepká.

Odišla si na miesto,kde hviezdy si ticho pochmúrne piesne spievajú
a posledné listy Lipy sa na konároch sklesnuto hompáľajú.

Tma tam navždy bude vládnuť
a iskričky spomienok,tam prídu navždy zahasnúť.

Tam,kde je domov pre uplakané oči smútku,
kde len slová pohrebného chorálu,si počula na rozlúčku.

Miesto tisíckami oplakaných duší obývané.
Miesto plné strachu,plaču,také miesto beznádejné.

V noci pri konároch Jelši orly poletujú
a svoj strach z toho miesta,pod svoje krýdla ukrývajú.

Občas mesiac oblaky zatienia
a trpkú tmu na to miesto uvrhnú.

A v tedy bojí sa i tá zahubená duša,
ktorú tam časom supy prinesú.

Posledná aktualizácia: 8. 7. 2009 23:23