Basnicky.sk

Ty, čo ma tak nemáš rada,
ja som báseň! Rozumieš?
Nevolaj ma Drozdia brada,
nie som kráľ! To dobre vieš!

Čože ti to v oku svieti?
Slza? Čriepka? Drahokam?
Ty, čo sedíš na kameni,
prebuď sa a chytro vstaň!

Ja som Kriváň tvojich hriechov,
smutná vŕba výčitiek,
čokoláda pred večierkou,
no zároveň trpký liek...

Ja som hora, tak ma obíď,
som pre teba pristrmá.
Umenie je včas sa vzchopiť,
to však chvíľu potrvá.

Kým sa zvlečiem zo samoty,
kým napadne prvý sneh,
kým tú slzu nevypotím,
budem vnímať len tvoj smiech...

Hrôzovláda, hnev a raky,
čo cúvajú do raja,
zabudli už na zázraky,
ktorými nás ukája

prítomnosť a božie mlyny,
čo čakajú na vetrík.
Keby sa však namočili...
Ach, tak v tom je skrytý trik!

Ty, čo ma tak nemáš rada,
nemuč ma viac slovami,
že ma čaká ďalšia zrada,
vidno medzi riadkami.