Basnicky.sk

CESTA



Trvalo mi 3 dni dať toto dokopy a stvoril som toto „dielo“ .

Ty si myslíš omne asi toľko –
„ Vidím že ľutuješ....
to čo si spravil, to ako si ma zradil...
ale už je neskoro keď si mi srdce zlomil,
nič už k tebe necítim, samu seba o tom presviedčam,
ale zavinil si si to sám, že si náš vzťah zničil, našu lásku...
Zrazu teraz ma ľúbiš???
A čo to bolo predtým?
Nikdy si mi to priamo nepovedal, ale aj tak som to vedela,
ale teraz už viem a cítim že je to pravda.
Ale čo z toho keď už sa bojím ta mať rada.“

A čo ja? Ako sa cítim ja? To ťa v podstate nezaujímalo, nechcela si sa stretnúť a urobila si dobre. Bádal som a bádal a už som sa rozhodol čo je dobre pre mňa. Aj naďalej budem mať 2 svety, ktoré sú odlišne a veľmi si želám aby si bola súčasťou aspoň toho ktorí poznáš. Pri písaní tohto „diela“ mam takí pocit, že hárok papiera na vyjadrenie nestačí, keď trápim sa a slzy udierajú do očí... Cit tak intenzívny, iným slovom zvať sa nedá. Cit tak tajný, že tvár je bledá. Ale pocity vyjadrujú to čo cítime a ja sa cítim čím ďalej tým viac prázdny, čím ďalej tým viac prestávam žiť, len keď som s tebou som to ja a nie... Ty si to svetlo, čo dáva mi nádej, chuť do života... Si myslíš, že nič viac nechcem? Potrebujem cítiť tvoj dotyk, tvoju nehu a nie vždy keď môžem sa naložím do liehu. Tvoj kúsok stále vo mne žije a ja sa v žiali utápam ... V slzách, čo sa na krv premenili, aby moju lásku utopili... No nepomohlo.
Ale ako vždy v mojom živote, sen sa rozpadol ostal som sám, nik mi nepomôže, celí svet ma sklamal, neverím nikomu, snívať už nemôžem, slzy mi srdce lamu, nik mi nepomôže. Veď aj tak nemá kto- rodina nemôže a kamoš? Možno aj hej. Ale ktorí, keď aj tak všetci kamošy ktorých mam niesu na takej úrovni, aby som to z niektorým z nich rozoberal.
POZNÁMKA:
Falošný priateľ je horší ako nepriateľ, pretože nepriateľovi sa vyhýbaš, zatiaľ čo priateľovi veríš.
A to ma trápi lebo v mojom prípade to platí.

Celé noci nespím a myslím na teba. Kladiem si otázku- „prečo milujem toho koho nemôžem mať, alebo mam len na chvíľu ako snívam.
Ale poviem ty len veľké ĽUTUJEM!!!
Ľutujem, že som si niekedy niečo s tebou začal,
ľutujem, že ta vôbec poznám,
ľutujem, že som ta niekedy objímal,
ľutujem, aj to že som ťa bozkával...
ľutujem, že som ta niekedy mál rád,
ľutujem, že som ti dôveroval.
ľutujem všetko a zároveň neľutujem nič,
veď aj tak viem že si ma veľa naučila,
ľutujem aj to, že ty nevieš pochopiť,
že už nevládzem takto ďalej žiť...
Žiť!!! Ja žijem len preto že tu mám určite záväzky a povinnosti, ale bojím sa chvíle keď to pominie a ja nebudem mať dôvod žiť. Ja už to psychicky nezvládam, áno ja to priznávam...
Už nie som ten silný chlapec, už som malé slabé dieťa... Aj keď navonok musím vždy pôsobiť tak, že sa nič nedeje, no vo vnútri je boj.
Toto „dielo“ som napísal preto lebo mi bola podaná pomocná ruka, ktorá pomohla, ale nestačí to. Neviem či sa ty to niekedy dostane do rúk, ale ja chcem byt len obyčajný človek, čo je šťastní zo svojou ženou a rodinou.

Možno sa ty zdá že je to nie jake vyznanie, priznanie, ospravedlnenie možno tím nemyslím nič a možno chcem druhú šancu. A ver tomu že aj milé rad by som ju mal, ale to nejde, lebo nato musia byť dvaja a nie jeden. Ty už svoju dvojku máš a tak ty to nebudem kaziť.

POZNÁMKA-

1-
Pri ňom máš istotu, pri mne si mala len pochybnosti.
Pri ňom sa cítiš byť milovaná, pri mne si to len mlčky tušila.
Pri ňom si plníš svoje túžby, pri mne si ich ukrývala a nosila v sebe.
Pri ňom si robíš čo chceš, pri mne si bola ako pred cudzím.
Pri ňom sa zabávaš, pri mne si sa len rozprávala.
Pri ňom si šťastná a pri spomienke na mňa len utrieš slzu a kráčaš ĎALEJ!
2-
Tak len choď a neobzeraj sa za mnou.
Nespomínaj, neplač, nesmúť, radšej sa raduj.
Raduj sa z toho že miluješ a si milovaná.
Z toho že si šťastná a máš prečo žiť.
Tak už choď, ja idem tiež, ale svojou cestou.
Cestou tajomnejšou ako vesmír,
cestou plnou prekážok a nástrah,
cestou utrpenia a bolesti,
cestou, kde nesvieti slnko,
cestou, ktorú nevidno z NEBA ani z PEKLA,
cestou, kde som sám,
cestou, kde sa veľakrát zraním,
padnem na kolená a poviem PREČO JA???
Cestou, kde vstanem a poviem TERAZ NIE!!!
Cestou, kde na konci len ďalšia križovatka je.
Cesta, ktorá je zlá, ale tak to musí byť.
Cesta, ktorá ma pomalí, ale isto zabíja.
Tak prečo ju kráčam sa pýtam?
Možno preto že chcem, možno musím?
Ta cesta osamelého jazdca spravodlivosti,
tak tá je len moja.
Ale ako to že ešte vládzem ísť ĎALEJ ???
Sú to pre tie malé svetielka, čo mi svietia na ceste.
Svetielka nádeje, lásky, šťastia, ZABUDNUTIA.