Basnicky.sk

PÁD


Ako kráča deň za dnom, ja padám a vstávam.
Padám na kolená.
Padám, ako padá jablko zo stromu.
Padám rýchlo a nevedomky.
Neviem prečo a ako sa to stalo.
Čo sa stane ak dopadnem?
A ako vlastne dopadnem?
Zraním sa, alebo zničím?
Alebo padnem na trávu, ktorá ma obime,
obime tak sladko a vrúcne ako pri rannej rose?
Áno, padám opäť a opäť neviem ako a kde.
Pri páde strácam všetko i nádej že opäť vstanem!
Keď padnem, pozriem okolo a vidím len križovatky.
Pomyslím si že už nižšie nejde a tak si poviem:
„Čo tu robíš, vstávaj a chod ďalej!“
Áno, možno vstanem, ale čo tie otázky okolo mňa?
Prečo opäť vstávam sám?
Prečo je tak veľa križovatiek?
Prečo v každej vidím len ďalší pád?
Prečo nepríde ruka a nepovie „ poď tadiaľto ideme!“
Bolo by to krásne.
Tak krásne ako vesmír, ktorí vidím a cítim,
ale nikdy ho nedosiahnem.
Tak opäť vstávam a kráčam ďalej.
No po pár krokov, opäť padám na kolená.
Teraz rýchlejšie a bolestivejšie!
Tak prečo JA? Pýtam sa ta!
Prečo padám a opäť vstávam.
Odkiaľ beriem tu silu?
Hádam z lásky, nádeje alebo nenávisti?
Koľko ešte zažijem týchto pádov a aké budú?
Ktorí bude ten poslední?
„Poslední je ten, keď padneš, pozrieš okolo a nič.
Nebude svetlo, nebude tma a nebude ani cesty.
Poslední pád bude najťažší a najbolestivejší!“
A hlas utíchol. Hlas čo ho upokojil a znervóznil.
A čo bude ďalej?
Ale zostalo len ticho.
Ale načo budem ísť toľkú cestu pre nič,
skončím ju tu a teraz!
„ NIE, ak to urobíš sám, nedozvieš sa,
prečo si podstúpil túto cestu.“
A opäť bolo ticho.
A tak som vstal z hlavou čistejšou.
Idem ďalej nevedno kadiaľ,
ale vedel som, že MUSÍM!!!