Basnicky.sk

jamesjoyce  Zobraziť/skryť lištu autora

Živý, mŕtvy

Sedelo sa mi tam naozaj pohodlne. Necítil som únavu, strach či nervozitu. Čumeli na mňa asi dve nenásytné hlavy kamier a zvukár nehybne a potichúčku čupel v rohu vymyslenej obyvačky preplnenej zbytočnosťami typu lávovej lampy, ktorej už dávno vyšumeli časy údajnej sláva. Doba sa modernizovala no akoby práve toto televízne štúdio nechcelo akceptovať krok vpred ako napríklad jednofarebné výrazné gauče a radšej sa utápali v ozrutnosti gigantických šeredných stolových lámp skôr pripomínajúcich štartovaciu rampu pre obrovitánske futuristické medzihviezdne plavidlo ako bytovú dekoráciu dvadsiateho prvého storočia. Akoby zamrzli na časovej osi niekde medzi prvými dvojobratlovcami a vynájdením kolesa. Chlapík s takmer nulovou pokrývkou hlavy si hovoril moderátor. Nepáčilo sa mi to. Vlastne to ani nebolo o páčení či nepáčení. Vyžarovala z neho ohromná nadradenosť, ktorá samozrejme nebola na mieste.Tváril sa dôležito aj napriek faktu, že zrejme aj opica v džungli sa venuje zmysluplnejším zbytočnostiam a určite tak dáva svojmu životu väčší zmysel ako táto paródia serióznej žurnalistiky. Bol to priamy prenos. Celá tá rádoby intelektuálna šaškáreň sa obraňovala svojou hranou nezávislosťou a robila zo seba niečo veľke nabobtnané a neforemne odporné. Technika sa rozbehla, moderátor začal tlachať do vzduchu svoje kvetnaté múdra a cirkus sa mohol začať. Všetci len predstierali. Nasadením falošných masiek sa im zrejme zdalo, že takýmto lacným trikom oblafnú divákov. No nemýlili sa. Ľudia sa radi nechajú prekabátit a určite hltali každé slovo toho kapra lapajúceho po vzduchu. Moderátor ďalej kecal. Kamery potíšku bzučali. Takmer ich nebolo počuť. Možno ani nebolo. V hlave som mal len pekne nasraté. Ubezpečoval som sa, že som v absolútnej pohode no stres sa pomaly vkradol a bez klopania mi vycucácal zvyšky zdravého rozumu. Neboli by ste na tom oveľa lepšie keby ste podobnej povahy ako ja a začne sa na vás zosypávať celý zdravý slušný svet. Možno mi v tom pomohli tie blbé listy. A telefonáty. Zrejme by ma nepozvali do telky do mekky komerčna ak by som nebol jednou nohou pod ostrím gilotíny. Presne takto fungoval celý ten biznis. Na krvi nevinných. Určite by som si tu nemusel zodierať zadok na prekrásnom retro kresle len preto, že som skvelý v tom čo robím. A to som bol. Do pekla so skromnosťou. Možno budem legenda. Moderátor na mňa lenivo otočil svoju démonickú tvar a z úst sa mu vyvalila kopa pekného svinstva.
“...školu?” Zmĺkol a čakal zrejme odpoveď. Nezdalo sa mi že položil nejakú otázku. Akoby len tak naprázdno prežúval ako sviatočná večera vo vianočnej vani.
“Nevyštudoval som žurnalistiku, ak sa pýtate na to.Tri roky som chodil na techniku no potom som to skončil.” Dostal som skurvenú potrebu naládovať do seba pár miligramov nikotínu a spláchnuť to pressom.
“Myslím, že vás podmienečne vylúčili.”
Zdá sa mi to alebo ten idiot začína na mňa útočiť. Kurva to ja som tu obeť.
“To je pravda.”
“Môžem sa spýtať za čo?”
Na čo to dopekla robí. Pekne si o mne zistil aj najmenší detail a teraz sa hrá akoby ľudstvu predhadzoval despotu a tyrana.
“Vrazil som riaditeĺovi. Dvakrát. Čudoval som sa že som neskončil v base. Vlastne to bola jedna z mála vecí na ktoré som bol hrdý.”
Moderátor sa zahniezdil v kresle a očividne sa cítil nesvoj. Odpil si z minerálky na stole a zažmurkal.
“Nieste tu dnes len tak pre nič za nič. Ste známy svojou rubrikou v mesačníku, ktorý tu radšej nebudeme menovať.”
Nebudeme menovať. Vážne to povedal? Bol to srab. Presne ako ostatní. Báli sa čolilen vysloviť ten blbý názov. Nešlo im o dáku reklamu. Toto pravidlo sa dnes porušovaslo takmer pravidelne. Boli sme jediní ktorí sme mali žalúdok nato aby sme to zapáchajúce svinstvo podstrčili pod nos celému národu. A oni sa báli čolilen vysloviť jedno blbé slovo. Naháňalo im hrôzu, že by sa mohli dostať na čiernu listinu. Presne ako ja.
“Áno moje články sa stali vraj kontroverzné aj napriek tomu, že v nich nepíšem o ničom inom čo by sme už dávno nezažili na vlastnej koži.”
“Na vlastnej koži?”
“Čo také strašné som tam povedal čo by sme už nevedeli. Len som vám chcel pripomenúť veci, ktoré sú dôležitejšie ako voľby nového otroka za prezidenta či napchávanie sa krevetami v priamom prenose minútu pred ôsmou.”
Chvílu vyzeral akoby sa pokúšal dešifrovať správu ktorú som práve vyslal medzi masy. Na prvý pohľad bolo vidno, že sa v tom topí. Presne tak som to plánoval. Pokúšal sa analyzovať každé moje slovo, odmlčanie, povzdychnutie, zažmurkanie...robil naozaj dobré meno svojej profesii. Bola jeho život. No mne nesiahal ani po kolená. V tom bol ten trik. On sa utápal v manželských a pracovných problémoch a hladal falošného svetca ktorý ho poklepe po ramene a zanôti mu do ucha pár povznášajúcich veršíkov. Presne toto sa mi hnusilo. Ja som išiel do hĺbky.
“Niektorí ľudia vás dokonca prehlásili za rasistu.” zase začal.
“A?”
“Za rasistu.”
“Fajn a ja sa pýtam no a?”
“Rasizmus je trestný.”
“Kde?” Videl som pred sebou opito sa vznášajúcu cigaretu a zapalovač. Pretrel som si oči.
“Takmer všade.”
“Aha, no ja idem na to dosť nežne.”
“Ako nežne?”
“Nestrkám každému pod nos moju riť a nečakám kým ma pretiahnu.Som skôr na dotyky”
Ozvalo sa zborové preglgnutie. Kamery bzučali. Roj múch krúžiacich v hnilobnom oblaku niekolko dňovej zdochliny. Moderátor sa nasilu zasmial.
“Čím si vysvetlíte všetky tie telefonáty. Dokonca som počul, že ste dostali aj listy. Maily do redakcie. Prečo vás ľudia tak nenávidia. Dokonca ste odmietli aj ochranu polície.”
“No nepovedal by som, že ma niekto práve...nenávidí. Podla mňa mi len závidia.”
“Závidia.”
“Hej...no koľko je na svete úbožiakov ktorý mali v mladosti dajaké tie svoje jednorozmerné sny.”
“Milióny?”
“Asi viac.”
“Chcete povedať, že ste si ten svoj splnili?”
“Čože? Ale nie...zle ste ma pochopili. Chcel som ísť na to z druhého konca. No vlastne sny sú už pekným pasé. No nie? Každý deň výdavam tých úbohých ľudkov ako sa vláčia po obchodoch s taškami plnými úplných...čo ja viem, no proste nepotrebných vecí. Prebytočných. Len sa tam tak vznášajú na obláčiku bezradnosti. Prečo to robia. Prečo sa aspoň trochu nesnažia niečo zmeniť.”
“Zrejme cítia tlak spoločnosti. Nemôže byť každý umelcom alebo spisovateľom. Robotnícka trieda sa vlastne obetuje pre tých talentovanejších.”
Tváril som sa zamyslene. Tak povrchne. Akoby ma zaujalo čo ten magor zo seba vysúkal. Asi ho trochu tešilo, že ma pristihol v takejto situácii. Pousmial sa. Ihneď som to využil.
“Hovadina. Spoločnosť je len mýtus bandy pankáčov. Už od malička nám mali dať trstenicou po ruke aj pri najmenšej príležitosti. Práve to čo ste nazvali spoločnosťou nás rozmaznávalo a dovolilo snívať. Detstvo by nemalo byť také nevinné.”
Moderátor vyzeral byť neistý. Chcel niečo povedať. Predbehol som ho.
“A...áno cítim sa ako rasista. Som rasista.”

O dvanásť kilometrov ďalej kde pojem moderná civilizácia znamenala menej ako kus hovna ženúceho sa mestskou žumpou v malom rodinnom dome sledovala vdova Koreňeková svoj obľúbený program. Mala čiernobiely príjmač takže tvár toho drzého novinára sa zdala ešte belšia. Takmer vôbec sa nehýbal. Vyzeral sebaisto trochu strhane. Akoby mu bolo všetko ukradnuté. Ešte pred týždňom pani Koreňeková nemala poňatie kto to vlastne je. No čítala bulvár. Nehanbila sa za to. Vlsatne to bol už jej posledný zdroj bezstarostnej zábavy. Novinárčina sa poriadne zmenila. Pomyslela si vdova. Ten novinár sa vyjadroval vulgárne.
“..ako rasista. Som.” zaznelo z telky. Koreňeková mala stále väčší pocit, že musí niečo urobiť. Novinár jej pripadal ako zlý človek.Nikdy nečítala jeho články. V živote by taký brak neotvorila. No určite boli strašné. Už sa nedivila, že má problémy. Žurnalista sa rozhovoril
“...neznášam vyhlásenia, že sme otroci spoločnosti. Je to nejasné hlásanie ľudí bez mozgu...”
Koreňeková pokrútila hlavou.
“...my nie sme otroci.”

Nachvílu som sa odmlčal a potom sa nahol k tomu handrovému panákovi.
“To ona je našou kurvou.”

Ivan Molský sedel vo svojej práci mrvil sa na drevenej nepohodlnej stoličke a čumel do starej skoro farebnej telky.
“..je našou kurvou.” nad poslednou novinárovou vetou, ktorá zaznela z bedne len zahromžil. Ivan robil nočného strážnika trinásť rokov a vždy dvadsaťdva tridsať si zapol svoje obľúbené diskusné fórum. Vždy vo štvrtok.
“To je ale idiot.” zrúkol a takmer sa už neovládal. Ivan nikdy nečítal novinárovu rubriku. Nemal čas sa zapodievať takými blbcami. Musel živiť rodinu.

“Takže vráťme sa k tým vyhrážkam.” moderátor si usrkol z minerálky.
“Prečo stále prilievate benzín do plameňov.” nepustil pohár od úst. Nebolo mu takmer rozumieť.
“Čítali ste niekedy moje články? Recenzie. Či jednu rubriku?”
“Samozrejme.”
“Zdá sa vám to také kontroverzné? Odporné?”
“No..”
“Chceli by ste ma kôli tomu vidieť mŕtveho?” Môj pohár s minerálkou bol ešte plný. Dokonca aj kamery akoby stíchli.
“To samozrejme nie...”
“Vďaka tejto relácii v ľuďoch nenávisť len stúpne. A prečo? Pretože píšem to čo si ostatní len myslia.”
“No prečo idete na to tak extrémne?”

David Kľak sedel na invalidnom vozíku a sledoval novinára ako si dlaňou prešiel po tvári. David upieral svoj sklený takmer neľudský pohľad na obrazovku. V obývačke bolo príjemné prítmie. Utešujúce. Z úst mu stiekla dlhá slina a pristála mu na kolene.
“Extrémismus je relatívny. No jedna vec ma zaráža. Všetci sa hráme na humanistov a tak ďalej. Vrahov posielame do väzenia na dovolenku a kapsárov na doživotie. A ľudí čo píšu odsudzujeme za vlastné názory. V živote som nikmomu neublížil. Žiadne puberťácke krádeže po obchodoch. No aj tak som tŕňom v oku.” Žurnalista v bedni si odkašlal a pokračoval:
“Je jedno koľkým ležím v žalúdku. Nech sú to stovky či aj tisíce. No verím, že sa nájde aspoň desiatka ktorá mnou neopovrhuje a verí mi. To sú moji čitatelia. Moje oporné piliere. A tým ďakujem. Tí ostatní nech zhoria v pekle.”
David sa pokúsil o úsmev. V jeho stave to bolo takmer nemožné. Zodvihol dlane na úroveň ramien a začal potichu tlieskať. Zrýchloval, rýchlejšie a rýchlejšie. Úsmev bol takmer stopercentný. Do obývačky vbehla stará žena. Najskôr nechápavo hľadela na vnuka. Tleskot prehlušil rapotanie telky. Ženina tvár akoby vzápätí omladla. Nepovedala ani slovko. Ani sa len nepohla. Akoby skamenela. David sa ´dalej vrtel a rozhadzoval rukami.

Sedel som v kresle a cítil, že nemám už čo povedať. Nemal som ani chuť. Moderátor na mňa vyjavene hľadel. Zistil, že sa mu minul prídel bubliniek. Bol stratený a ja unavený. Divadielko skončilo pätnásť minút pred jedenástou. Vyšiel som zo štúdia a nasadol na električku. Pekne som dnes rozfúkal pahrebu. To teda hej. Budem si musieť dávať väčší pozor. Na dementov s búchačkami a vyskakovačkami. Na bezďákov fičiacich na toluéne. Extrémistov zaspávajúcich s kudlou pod vankúšom. Intelektuálov so zlým vkusom. Na boha. Dvere na električke sa so zasyčaním otvorili a ja som vybehol do mrholiaceho nočného inferna. Čakalo ma prekvapenie. Zerejme som sa pomýlil asi o dve zastávky. To sa stáva. Takmer som to tam nepoznal. Milióny tmavých uličiek. Sem tam dáky poblikávajúci neón ohlasujúci prítomnosť bordelu či nočného baru. Vybral som sa po chodníku smerom k hlavnej a potom zabočil do podchodu. Dopadlo na mňa pár kvapiek. Nepočul som žiadne kroky. No prítomnosť niečoho cudzieho bola evidentná. Podchod nebol vôbec osvetlený. Pár otrhaných plagátov viselo zo stien a bránili sa silnejúcemu vetrisku. Zastavil som sa a takmer zabudol na moju závislosť. Vybral som z vrecka krabičku lajtiek a jednu si zapálil. Pocítil som akýsi druh uspokojenia. Klop,klop,klop..áno kroky. Nevidel som ho. Či ju. Kto už dnes nosí topánky s vysokými podpätkami.

Malé dievčatko sa šuchtavou chôdzou hnalo nočným mestom a snažilo sa ukryť pred silnejúcim vetrom a dotieravým dažďom. Podchod bol jedinou možnosťou. Malé decká by sa nemali túlať v noci samé. No ona na to mala určite svoje dôvody. Keď našla moje telo anilen nevikríkla. Len zhlboka vydýchla. Ako keď štartujete auto a z výfuku sa vyvalí zmes čierneho dymu a mix chrapľavých zvukov. Ihneď zutekala. Vietor jej už nevadil. Dokonca si ani nevšimla, že mám cez hlavu natiahnutú belasú igelitovú tašku s logom jedného miestneho obchoďáku. Nestihol som dofajčiť ani žváro na ktoré som si tak brúsil zúbky. Zostalo zakliesnené medzi ukazovákom a prostredníkom. Akýsi druh kŕču. Úderov bolo niečo cez šesť no už tretí ma prilkincoval k betónovej dlažbe. Štvrtý mi pootvoril dvierka na druhý breh. Piaty mi poradil trik s mincami pre prevozníka. Šiesty bol už nadbytočný. Len búšenie do vreca zemiakov. Prazdnej schránky. Mal som pripravenú rozsiahlu patetickú reč, ktorá by ma aspoň trošku vnútorne uspokojila. Pár kecov o svete bez budúcnosti a desať ročných štetkách kurviacich sa za pár drobných pred vaším barákom. Samé drísty. Samozrejme by to nič nezmenilo na fakte, že som...
Dátum vloženia 15. 6. 2009 11:36
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1550
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre