Basnicky.sk

Kocúr Jerzy sedel v svojom oblúbenom kresle, krkval v pravačke cigáro, v lavačke krabičku zápaliek a hladel na kopu zbytočností poukladaných vedľa dverí. Tri fúziky z piatich mu nebezpečne zavibrovali.Povzdychol si.

"Stratený syn sa opäť vratil?" ozvalo sa kliknutie zapalovača a belasý plameň olízol rolku tabaku.

"Ach hlúpy kocúrik ešte ťa to neprestalo baviť? Ženieš sa nevedno kam po dialnici bez zvodidiel." Drozd Leopold zaklopal na okenicu.

"Len robím čo musím a čo uznám za správne."

"A čo tvoj stroj, tvoja poviedka...čo tovj zmysel života?" Opäť sa ozval dotieravý drozd.

"No Leopold ono to všetko so všetkým súvisí...poď mi pomôcť sa radšej pobaliť." vyprskol naivný no čestný kocúrik Jerzy.

"Nie som blázon, blbý kocúrik...ihneď by si ma zožral, preglgol, olízol si nenásytnú tlamu a pomasíroval plné bruško. A okrem toho na čo ti treba toľko batohov, tašiek ruksakov, bateriek, hrncov,hrnčekov, vidličiek, lyžíc, tanierov, záhradného náraddia, šlahač na cesto, termosku...a čo máš v tej žltej igelitke?"

V izbe bolo počuť tiche pradenie nespokojnej šelmy.

"Mám tam len samé životne potrebné vecičky...a nemusí ťa zaujímať čo mám v tej taške, to nieje tvoja vec." Kocúr si prehrnul labkou zlepenú srsť na hlave a ďalej pokračoval v balení na svoju púť.

"Ale no tak nebuď taký tajnostkár hlúpy kocúrisko" bolo verejným tajomstvom, že mestské drozdy zbožňovali tajomstva. Hocijaké malé veľké, farebné, hranaté, priesvitné sladké či horké. Chceli ich. Rozlúsknuť ich. prísť tomu na kĺb. Rozbaliť krabicu s prekvapením. Leopold nedočkavo a nepokojne zatrisol drobnou hlavičkou akoby dostal triašku.

"No tak leopold...nebuď taký netrpezlivý zlý vtáčik"

"Blby zavšivený darmožráč ukáž mi čo máš v tej posratej taške lebo ti vytrhám z tela vnútornosti a pohostí sa na nich celá moja rodinka" Drozdovi zaiskrili očká čistým nefalšovaným stopercentným zlom. Jerzy to vedel len sa uchechtol popod fúz a nedobrovolne mňaukol.

"No tak fajn Leo ked to musí byť" Existovala ešte jedna vec ktorú drozdy milovali viac ako tajomstvá a to boli objasnené tajomstvá...či záhady. Dosť záležalo na druhu drozda. No zbožnovali ešte jednu malú drobulinkú vecičku, ktorá pokojne zamietla všetky ostatné pod koberec. A tou bol...

Kocúr vybral z tašky flašku červeného a leopold od vyru3enia spadol y okenn0ho parapetu

...chlast

leopold si zobáčikom pootvoril okno a s neskrývaným nadšením vletel do izby

"Muller Thurgau to milujem!!!!!!"

Kocúr v momente odhodil flašku na gauč a schmatol neštastného drozda a vopchal si ho do papule. Ozvalo sa jemné puknutie, leopld posledný krát rytmicky zašvitoril a pár drobnučkých kvapiek červenej pokropilo klávesy písaciho stroja(bolo ich desať: velké D,O,K,O,N,A,L,O...atakďalej). kocúr jerzy si olízol nenásytnú tlamičku, pomasíroval plné bruško a nechápavo pozrel na pána Jazveca usalašeného pri okne.

"kto si dopekla?" Prekvapene zamnaučal Jerzy.

"Volal si ma ty diot." jazvec si napchal tabak do fajky a začal pobafkávať.

Kocúrovi po brade stiekla kvapka z drozda Leopolda.

"Takže ty si ten fenomenálny Boh?"

"Nebuď smiešny...čo takto syn svojho otca."

"neverím...takže Ježiš?" jerzy vypúlil očká na stvoritelovho pankharta.

"Nemá čas celý deň...tak sa pýtaj."

"Ako mám napísať najkratšiu poviedku na svete."

"Pozri sa do stroja už je hotová."

Jerzy nakukol na zažltnutý hárok papiera a takmer spadol z nôh.

"Ale kedy,,,ako je to možné?"

"No zázraky sa dejú, no nie?" zamrmlal Ježiš a potiahol si z fajky.

"No tak pýtaj sa ešte...ešte jednu otázku."

"No čo ja viem...napríklad...kedy zomriem, kedy otrčím kopytá." Opýtal sa Jerzy.

Jazvec ježiš zamával chvostom a dalej poťahoval z fajky.

"zajtra o tretej kamarát..."

Jazvec zmizol a kocúr zostal. No na ako dlho? jerzy preglgol.

"Do riti...keby tu tak bol Leopold..."