Basnicky.sk

Keď ťa nevidím
mám neprekonateľnú túžbu
ihneď nájsť ťa
aj keby som mal
prekonať všetky prekážky sveta.
Môžu mi vravieť,
že som obyčajný blázon,
ja som len nenormálny
a nenormálne chcem pri sebe
čo mi dodáva chuť do života
čo mi dodáva silu, radosť
a núti srdce biť rýchlejšie.

Tam si
sedíš na tráve
a voda z bazéna
(ktorý je nepodstatný takisto
ako všetko navôkol okrem teba)
ti hrá v rukách a osviežuje dlane a nohy
v toto horúce slnečné popoludnie.

No hej, moja hlava je odstavená
tvojou krásou duše aj tela
a ja nemý hľadím na teba
ako na najväčší zázrak sveta.

Veď ním aj si.
Viem to s istotou
tak ako je Pán Boh nad nami
a tráva pod nami fandí zelenej.

Nemám myseľ v oblakoch
lebo nechcem plytvať drahocenným časom
ktorý by som rád využil
teraz, tu a s tebou.

Dúfal som,
že ti smiem robiť spoločnosť
a vidno, že obaja nevieme vydržať
kým sa dotkneme.

Tak som si s tebou ľahol
na ten čerstvý voňavý koberec
utkaný z najjemnejších listov trávy.
Natiahol som ruku okolo teba
a ty si sa ku mne privinula,
hlavu si položila sčasti na moje plece
ale zároveň sa dotýkala aj môjho líca...

...a spali sme...

Priznám sa
mal som len zatvorené oči
a vnímal ten fantastický pocit
čo mi trhal žily, tepny a zaiste aj vlásočnice mali na mále.
Srdce sa mi pri každom jednom buchnutí
div nedostalo von hruďou
a ty si sa ešte chutnejšie usalašila
keď som sa nepatrne pohol.
Cítil som na líci tvoje mihalnice
a to bola posledná vec, čo si pamätám
z tej záhrady...

Netuším ako dlho to trvalo
ale prebudil som sa doma na posteli
no ty si bola stále pri mne
rovnako chutná, krásna.

Vraj nás preniesli pod strechu.
Ako a prečo, to som sa nedozvedel
a úprimne
bolo mi to šum a fuk
dokiaľ sme boli stále spolu...

"Poď sem niečo..."
zavolali ma.
Tak som od teba vstal
a ty si sa na to zobudila.
Pozrela si na mňa s úsmevom,
ktorý by vnútri duše pocítil snáď aj slepý
a ja som v tej chvíli vedel
ako veľa pre mňa znamenáš.

"No, čo ste chceli..."
ozval som sa, nech to chytro vybavím.
...
Trvalo to len chvíľu,
ale keď som sa otočil, už si tam nebola
a vtedy ma premkol hnusný skľučujúci pocit strachu, beznádeje a prázdna.
Na um mi zišlo to,
čo ma pomaly-rýchlo
začalo zvnútra zabíjať.
"Už ťa nikdy nenájdem..."

Nemal som ani šajnu,
čo sa stalo
tobôž vedomosť, čo robiť.
Jediná vec,
ktorá mi ešte dávala zmysel
bolo hľadať.
...
Strácal som sa v uličkách mesta
a vedel som, že nemôžem nájsť to,
čo som nikdy nemal...