Basnicky.sk

Ako dieťa z dreva som si telefón zhlobil,
nemal šnúru,
z toho dá sa usudzovať,
že to bol mobil.
Že na čo slúžil?
Zveril som mu všetko,
čím som sa ja súžil,
medzi iným tam bola aj žena,
čo som po nej túžil...

Vyrástol som,
teraz už mám mobil ozajstný,
to po čom túžim,
však musím skrývať do básní.
Lebo, také sú tie premeny,
so skutočným mobilom,
sám stávam sa drevený…

Volám ti, už zvoní
už stačí len hovoriť,
Rozpliesť pradeno, pustiť klbko, odmotať tú niť,
a povedať ti všetky želania aj túžby, ktoré ľudia taja.
Haló? Už počujem tvoj hlas... ja, ja, a ja...
a zložím, žiadny prelom…
A potom kvílim,
ako stromy kvília vždy keď jeden krásny pília,
a stávam sa odpíleným drevom…